Úlomky zrkadla /jednodielovky/

Pomsta

Zlovestné ticho. 

Vzduch vždy oťažel, keď bola nablízku. 

Energia sa zvíjala okolo nej, bola zrkadlom jej duše. 

Krok za krokom, kúsok po kúsku, prechádzala mestom, kde predtým žili.

Roztiahla ruky ako krídla prekrásneho motýľa. Kráčala s ľahkosťou vánku, nadnášajúc sa každým krokom.

Cítila sa ako kráľovná, mocná, nedotknuteľná.

Vzali jej to málo, čo mala.

 Dnes nadišiel čas.

Mohli to cítiť aj smrteľníci.

Mohli to cítiť aj keď im ich primitívne zmysli neumožňovali rozlúštiť správu, zašifrovanú v jej energii, v jej bytí.

Jej to vyhovovalo.

Neboli pre ňu viac než mravci.

Nepodstatný, zanedbateľný pre nutnosť osudu, čo sa mala stať.

Ak by to spravila, zhorela by v pekle.

Ak by to nespravila, dohnal by ju tieň minulosti a pod ťarchou všetkého čo sa stalo, zhorela by v pekle tiež.

Nemala dôvod to nespraviť, prvý raz s dobrým úmyslom.

Očistiť ich mená, pomstiť sa za ich predčasnú smrť, zapísať ich mená do kroník, aby sa na ne nikdy nezabudlo, to bol jej cieľ.

Nočnú oblohu, predtým tak jasnú, zahalili ťažké búrkové mračná, keď zahla za roh.

Nechala končeky prstov poskakovať na hrboľatom povrchu tehál.

Nepotrebovala kľúč, stačil jediný pohľad a dvere mala otvorené.

Klopkanie jej topánok sa nieslo evakuačným schodiskom, nesnažila sa byť potichu. Nech počujú, nech sa boja.

Zastala až pred ich bytom. Nie zo strachu, kdeže. Užívala si tú chvíľu.

Nemienila klopať, moment prekvapenia bol jej výhoda.

Nemusela by sa namáhať, stačil by jediný pohľad, ale to by nebola zábava.

Mocný kopanec a bolo po dverách.

Vniesla sa do miestnosti, ale už ako predátor.

Nezastala v chodbičke, nepremýšľala kade ísť.

Nasledovala pach strachu, zvuk splašených sŕdc.

Krčili sa za pohovkou, aké úbohé, zbytočné.

Zovrela ruky v päste, akoby imitovali výbuch jej moci. Z gauča neostalo nič, len márne trosky.

Nemala by takto mrhať energiou, ale bola príliš nahnevaná.

Nech sa boja, nech sa cítia bezmocne, ako vtedy oni.

Ľahko, akoby sa ani nebránili, ich zviazala.

V rade vedľa seba ako kačičky.

Jeden, dva, tri, štyri, kde je piaty?

Prvému rozviazala ústa, spustil krik.

Mala rada, keď jej obete kričali, ale teraz nie. 

Jediný pohyb rukou a skončil s dýkou v krku.

Za sprievodu chrčania a klokotania krvi v hrtane prvého, rozviazala ústa druhému.

Začal žobrať, prosiľ o milosť.