Úlomky zrkadla /jednodielovky/

Zamrznutá krásavica

Týždeň.
Už týždeň sme sa brodili v hustom snehu po kolená. Hladní. Premočení. Unavení. Bez miesta na odpočinok.
Pitná voda sa nám pomaly míňala a nevedeli sme kedy najbližšie zoženieme ďalšiu.
 Ako dlho prežijeme...

 Sotva sme sa vliekli. Nohy nám už vypovedali poslušnosti. No museli sme  ísť ďalej, nesmeli sme zastavovať. Museli sme veriť. Veriť, že toto blúdenie malo niekde koniec, a že sa nám podarí dožiť ďalšieho dňa.

*****

Hukot vetra preťal výkrik.
Obzrela som sa. Veľký medveď útočí na mojich blízkych.
,, Bež! Uteč!" Skríkla mamka, kým sa sneh pod jej nohami nezačal sfarbovať na červeno. Všetko sa dialo tak rýchlo.
S vypätím všetkých síl som sa dala na útek. Zabárala som sa do snehu stále hlbšie a hlbšie, ale krik čo sa mi zarezával do uší mi nedal zastať.
Výkriky bolesti a rev vyhladovaného stvorenia ma hnali ďalej, stále rýchlejšie.
Neviem ako som sa dostala na zľadovatenú pláň. Nemyslela som. Moje nohy mali svoj rozum. Niesli ma stále ďalej a ďalej čo najrýchlejšie. Len nech už nemusím počuť ten krik.
Obetovali seba aby som aspoň ja prežila, musím ísť ďalej, aby ich obeť nebola zbytočná

*****

Nevedela som kam idem,  ani ako dlho už kráčam po tejto neľútostnej pláni. Vietor do mňa dul takou silou, že som sa sotva držala na nohách. Už dávno som si necítila ruky ani nohy.  Nevidela som ani na krok pred seba, ale neviem či od hustého snehu, alebo sa mi už zahmlievalo pred očami. Váhala som, či som ešte na žive, no horúce slzy, ktoré mi stekali po lícach a v zlomku sekundy tam primŕzali mi boli toho dôkazom.  Zrazu som skončila na zemi. Necítila som pád. Nič som necítila. Pokúsila som sa vstať, ale vietor ma zhodil opäť na zem. Bola som vyčerpaná. Schúlila som sa do klbka. Len na chvíľu zavriem oči. Len na chvíľu.
Len čo som tak spravila obklopila ma hustá čerňava. Hukot vetra utíchol a pocit nekonečného chladu pominul. Nebolo nič len tma a pokoj. Ostalo ticho..

___________________________

Kráčal som po zamrznutej ploche zabalený až po uši v hrubých kožušinách sám ako prst. Zháňal som jedlo a pitie na prežitie a drevo, nech sa aspoň trocha zahrejem. Keď som už strácal všetky nádeje, že dnes mi bude priať šťastie uvidel som pred sebou les.
Snáď sa mi pošťastí a možno nájdem aj akúsi noru, kde by som si vydýchol a nabral sily na pokračovanie v mojej ceste.

*****

Kráčal som už hodnú chvíľu. Istý čas sa mi zdalo, že sa k lesu vôbec nepribližujem, a že mám z vyčerpania už ,azda, halucinácie, no teraz som bol blízko. Začínala zo mňa opadávať únava a akoby som nabral druhý dych. Les sa blížil stále rýchlejšie a rýchlejšie až som sa sám čudoval, kde sa vo mne toľká sila berie.
No zrazu som v kútiku oka čosi zazrel. Nachádzalo sa to tak 100 metrov odo mňa. Na opačnú stranu ako bol les.
Ako som sa tak blížil zbadal som srsť. Bolo to čosi živé. Akési zviera. Isto bolo vyčerpané. Ak by som za ním šiel možno by som mal aj večeru. Možno mi naozaj dnes praje šťasrie.
Lenže je to úplne opačným smerom ako les. Za tým ,pravdepodobne, zvieraťom sa rozprestierala široko ďaleko pláň ,na ktorej ma čakala istá smrť, no zvedavosť mi nedala, podišiel som o kúsok bližšie k môjmu objavu. Ešte to žilo.. podišiel som ešte o kúsok bližšie. V tom som zistil, že to nieje zviera, ale človek, zabalený v hrubých kožušinách tak ako ja. Na moje nešťastie sa strhla strašná metelica. Videl som sotva dva kroky pred seba a ten človek, tam len tak bezbranne ležal na boku. Pobehol som bližšie a sklonil sa nech mu vidím trochu do tváre. Bolo to dievča. Ešte pozornejšie som si ju pozrel a od šoku som od nej odtiahol. Toto dievča, v respektíve už mladú ženu, som poznal viac než dobre.
Ležala tam. S tvárou bledou ako sneh, s vlasmi primrznutými na čelo a perami už zmodranými od mrazu. Až mi krv tuhla v žilách z toho pohľadu.                                                                                                Ness                                                                                                                                                                                                Áno bola to iste ona tú tvar by som spoznal kdekoľvek. V kútikoch oči mala zmrznuté karpinky a do kapucne jej už nafúkalo sneh, tak som jej ho jemne oprášil.  Ešte šťastie, že ruky mala v rukaviciach a bola dobre oblečená. Stál som pred neľahkým rozhodnutím. Nechať ju polomŕtvu v snehu, napospas osudu, a prežiť na 100%, alebo ju vziať so sebou a znížiť svoje šance na prežitie, ale aspoň sa pokúsiť zvýšiť tie jej.

Nezaváhal som ani chvíľu. Zabalil som ju do šálov ,čo som mal nazvyš a opatrne vzal zamrznutú krásavicu na ruky. Bola ľadová. Boh vie koľko tam už takto leží. Vošiel som aj s ňou na rukách do lesa a modlil sa nech nieje ešte neskoro.

*****

Našiel som akýsi brloh. Pravdepodobne tu boli predtým medvede. Nefúkalo tu a vyzeralo to tu pevne. Položil som Ness na chladnú zem a ešte ju pozabaľoval do diek, aby mi tu neumrzla na smrť. Vlasy sa jej chvalabohu už roztopili, no stále bola v bezvedomí. Pravdepodobne teraz o sebe ani nevedela, no i tak mi jej bolo hrozne ľúto. Zložil som si k nej veci a išiel vziať aspoň akú-takú trochu dreva čo tu zostalo po stromoch. Keď som sa vrátil stále tam nehybne ležala. Zložil som drevo a založil pri nej ohník. Pery jej už začínali z modra prechádzať na fialovú. Vzal som to málo pitnej vody, čo som mal a postavil som ju na oheň.
Vzal som z mojich vecí luk, šípy a nôž a pobral sa zas von s cieľom čosi uloviť. 

Šťastie mi prialo a podarilo sa mi uloviť zajaca. Tak som sa opäť vrátil k Ness do našej ľadovej skrýše. Akosi ma ovalilo sklamanie keď som vstúpil dnu. Stále bola mimo. Čo som vlastne aj čakal, ale len predsa som tak trochu dúfal, že...

 Dal som vodu dole z ohňa a pustil sa do spracovávania zajaca, aby som ho mohol dať piecť. Pod neho som dal misku na masť.
Opäť som sa pobral von pre kôru a miazgu, aby som nahradil tých pár, čo som počas lovu minul.
Nakedy som sa k nej vrátil, sa už pomaly začala preberať. Svoje bledohnedé oči upierala na zajaca. Keď som vošiel zabodla ich do mňa. Až som mal chvíľ pocit, že má moc ma nimi upáliť. na druhú stranu, mi odľahlo, že sa prebrala. 
Podišiel som až úplne k nej. V očiach jej iskril strach. Neuvedomil som si, že mám na hlave kapucňu. Pohotovo som si ju stiahol z hlavy.
,,Kto si?" Spýtal sa zachrípnutý tichý hlások.
Ona si ma nepamätá? Och ...
Toto zistenie ma mierne šokovalo, ale dalo sa to čakať. Neodpovedal som.
Kľakol som si k nej a vzal misku s už tuhnúcou masťou zo zajaca.
Chcela odo mňa cúvnuť, lenže nemala kam, za ňou bola už stena.
Vzal som na prst trochu masti a potrel jej ňou pery aby sa jej dali aspoň trochu do kopy. Celú dobu sa do mňa vpíjali jej oči. Už v nich nebol strach, ale dôvera a poznanie. Veď ja by som jej nikdy nemohol ublížiť. 

Nie po tom, ako sme si raz dávno sľúbili lásku.