Vlky vyjú vo dvojici [HP & Zaklínač crossover]

1.

Hmla nad jazerom sa rozprestierala kam až oko dovidelo. Jemné chuchvalce zahaľovali hladinu a prepožičiavali svetu nad ňou tajomný nádych.

V tichu nebolo sprvoti počuť nič, ani vlnka nesčerila zrkadlový povrch. Potom zaznelo vŕzganie dreva a čľapkanie.
Z hmly sa vynoril malý čln. Ošumelý, takmer beztvarý, ničím výnimočný. V ňom sedela postava zahalená v plášti. Plavidlo sa kĺzalo k brehu. Vyšlo na plytčinu a pasažier vystúpil, dávajúc pozor, aby sa vody dotkol čo najmenej. Loďku nebolo kde priviazať, ale nezdalo sa, že by ho to trápilo. Iba ju vytiahol na breh, spravil pár krokov a rozhliadol sa.

Keď sa vystrel, mesačný svit osvetlil bledú tvár. Neznámym bolo dievča. Ohromene hľadelo na siluetu hradu vypínajúcu sa nad jazerom. Šiblo pohľadom smerom k tmavému lesu na druhej strane. Naklonilo hlavu. Po krátkom zaváhaní sa vydalo tým smerom.

Dievčina kráčala potichu a opatrne, jemne našľapujúc na zem. Pritom sa nemohla ubrániť obzeraniu si nového prostredia. Videla dorastajúci kosák mesiaca aj hviezdy, odlišné od tých, na ktoré si zvykla pozerať doma. Chýbal Džbán, Kozorožec aj jej Oko, ale predsa boli neznáme súhvezdia upokojujúce. Zazrela veľkú vŕbu stojacu kus od lesa, ktorej konáre sa lenivo hýbali vo vánku, hoci na tvári žiadny necítila.

Keď k nej prišla bližšie, už videla, že strom sa pohybuje sám od seba. Podivila sa iba trochu. Pokračovala ďalej k lesu. Vábil ju svojou tajomnou temnotou, volal ju, nech len spočinie pod klenbou stromov a ustelie si na lôžku z machu. Keď prišla na okraj línie, obzrela sa dozadu. Pohľadom obsiahla majestátny hrad týčiaci sa nad lúkami. Potom vykročila.

Chladná náruč lesa ju privítala a ona vedela, že spravila dobre, keď sa rozhodla prečkať prvú noc vonku miesto klopania na bránu neznámym ľuďom. Ktovie, ako by sa zachovali k cudzincovi príchodziemu uprostred noci.

Šla hlbšie, nedostatok svetla jej nenaháňal strach, stromy pôsobili ako starí priatelia. Rozhodla sa utáboriť kus od otvoreného priestranstva, len pre istotu, aby ju nik nezbadal.

Vtom počula praskanie. Bola to vetvička? Ďalšia sa zlomila nebezpečne blízko pri nej. Niečo ju sledovalo. Spomalila krok a snažila sa dýchať pokojne, sústredila sa na zvuky za sebou. Jedno zviera. Nedokázala odhadnúť, aké je veľké, pohybovalo sa viac-menej potichu, len občas ho prezradil šuchot. Žiadne ďalšie zlomené konáriky. Mala pocit, že toto zviera nebude obyčajné, no jej domnienku nepotvrdzoval žiadny dôkaz.

Ako kráčala, dievčina si upravila popruh visiaci jej krížom cez hruď tak, aby jej meč zavesený na chrbte vyčnieval nad ramenom. Šla ďalej, potom zvoľna začala spomaľovať. Cítila, ako sa zver približuje. Nechala ho, nech príde až k nej, takmer už cítila jeho dych... vtedy sa otočila. Tasila meč.

Pred ňou stála ozruta. Pavúk, dobre prevyšujúci jej hlavu, s dlhými nohami a hryzadlami pripravenými na útok. Dievčina neváhala. Uhla sa pred prvým pohybom pavúčích nôh. Vyhla sa aj druhej nohe. Sama kontrovala širokým vodorovným sekom smerom na jednu z končatín. Stvora vysoko zdvihla chlpatú nohu. Dievčina minula, ale okamžite odskočila, polobratom sa vyhla hlave s hryzadlami.

Hneď bodla. Meč sa zaboril do jedného z očí na strane hlavy. Monštrum vydalo zvláštny zvuk. Znovu mávlo nohami. Dievčina sa piruetou dostala ďalej a niekoľkými krokmi pribehla k jeho zadným nohám. To už sa pavúk otáčal, ale predsa jednu z končatín zasiahla a čisto ju presekla.

Pavúk celkom ľudsky zakvílil a zasyčal od bolesti. Vrhol sa na bojovníčku dravšie. Tá sa rozhodla spraviť riskantný krok – keď sa k nej priblížila pavúčia hlava, odstúpila len o pol kroka, aby mala dobrý dosah. Potom ukročila a spravila polobrat. Meč chytila do oboch rúk. Bodla ním priamo do spodnej polovice monštruóznej hlavy. Vytryskla tmavá krv.

Nevšimla si však pritom jednu nohu. Pocítila úder do chrbta. Sila nárazu jej vytrhla meč z rúk a poslala ju tvárou k zemi. Našťastie sa pavůk s mečom zabodnutým do dolnej časti hlavy nespamätal, miesto dokončenia útoku sa zmätene stiahol a vydával zvuky bolesti.

Dievčina cítila bolesť v chrbte, hlinu v ústach. Chvíľku ležala s tvárou zaborenou do lesného podrastu. K sebe ju priviedli zvuky, ktoré vydával pavúk. S miernou námahou sa postavila. Rozhodla sa to dokončiť.

Monštrum bolo o kus ďalej, dožívalo. Opatrne k nemu podišla. Masívna hlava sa nehýbala, nohy tiež nie. Schytila meč a vytiahla ho z brady toho tvora. Myslela, že už je koniec.

Hlava sa vzopäla v poslednom boji, hryzadlá zacvakali. Dievčina inštinktívne ťala zhora nadol. Od tela napoly oddelená hlava odkväcla nabok, krv sa vyvalila z bezvládneho tela, oči nadobro pohasli.

Dievča odstúpilo od svojho diela a trochu unavene pozrelo na svoje oblečenie. Mala ho celé špinavé, akoby nestačilo, že už predtým bolo od krvi. Bude si ho musieť vyprať, najskôr v jazere. S týmito myšlienkami schmatla najbližšiu rastlinu a skúsila zotrieť aspoň najhoršiu špinu. Utrela aj meč, aby ho mohla zasunúť do pošvy. Lenže nezasunula.