Vlky vyjú vo dvojici [HP & Zaklínač crossover]

6.

Obedovali za veľkým stolom v kuchyni, príjemnej miestnosti rozvoniavajúcej jedlom. Ciri si pochutnávala na kurati a pritom pohľadom čo najnenápadnejšie skúmala okolie.
Pripojil sa k nim aj Jamesov otec, milý a prekvapivo zábavný muž. Len tak sršal humorom, zdalo sa, že to James má po ňom. Ku kamarátom svojho syna sa jeho rodičia správali skoro ako k vlastným, dokonca aj k Ciri. Prekvapilo ju to a len s námahou odpovedala na otázky, ktorými ju zahrnuli.

„Som z východnej Európy," spomenula si na Remusove slová, keď sa pýtali na jej pôvod. „Chodila som na... Durmstrang."
„Je tá škola naozaj taká ako sa o nej vraví?" zaujímal sa Fleamont, Jamesov otec. Na to Ciri nemala žiadnu pripravenú odpoveď, ale v klamaní nebola nováčik.
„Áno, zväčša hej. Nemám na ňu dobré spomienky," ukončila to veľavýznamne. Fleamont a Euphemia pochopili, o škole už nepadlo ani slovo.

Namiesto toho preberali situáciu v Británii. Ciri sa dozvedela, že akýsi Voldemort rozpútal čarodejnícku vojnu, ktorá zúri na celom ostrove.
Zdá sa, že toto nie sú práve najšťastnejšie časy. Ale vojna vždy priťahovala monštrá.
Stále sa nevzdala nádeje, že bude pokračovať v zaklínačskom remesle. Bolo to to jediné, čo vedela robiť. A čo robiť chcela, nie z krvilačnosti, ale kvôli ľuďom, ktorí sa sami ochrániť nevedia.
Dúfala, že nejaké príšery by v krajine mohli byť. Plánovala trochu sa po nich poobzerať len čo zistí všetko potrebné o miestnych zvykoch, aby zapadla. Dúfala, že to nebude trvať dlho, hoci zvláštne stroje ako autá, ktoré videla v dedine, ju nabádali myslieť si opak.

„Sirius, ako sa ti býva v tvojom novom byte?" opýtala sa Euphemia.
„Celkom dobre," odvetil čiernovlasý mladík. „Aj keď tam netrávim veľa času."
„U nás si vždy vítaný," povedal Fleamont. „Všetci ste."

Keď dojedli, Ciri sa ponúkla, že pomôže s riadmi, hoci nevedela, kde presne by sa mali umyť.
„To nebude treba," usmiala sa Euphemia. „Kwiih sa o to postará." Z kuchyne sa vynorila malá postava. Bytosť pripomínala človeka, ale výškou siahala Ciri asi po pás. Netopierie uši a veľká hlava jej dodávali komický vzhľad, ktorý narúšalo hrdé držanie tela.
Cez seba malo stvorenie prehodenú tógu z bielej látky.

„Ciri, predstavujem ti Kwiiha, nášho pomocníka v domácnosti." Dievčina si spomenula, že o takých pomocníkoch jej Remus už hovoril. Volal ich... domáci škriatkovia?

Malý tvor sa mierne uklonil. „ Pre Kwiiha je česť slúžiť rodine Potterovcov." Potom luskol prstami a taniere sa zdvihli zo stola. Vznášajúc sa ho nasledovali do kuchyne.

Dievčina si zrazu spomenula, čo bude najťažšie zamaskovať počas pobytu v tomto dome. Nemá prútik.
Možno by mohla o nejaký požiadať Remusa.
Pozrela naňho, práve vstával od stola, a snažila sa mu naznačiť, že s ním potrebuje hovoriť.

„Idem ešte do záhrady dokončiť prípravy na tú zajtrajšiu oslavu," povedal Fleamont. „Pomoci sa brániť nebudem," žmurkol.

„Oslavu?" Remus zmätene pozrel na Jamesa. Odpovedal mu Sirius.
„Malo to byť prekvapenie až kým neprídeme sem. Nedávno si predsa mal narodeniny, či nie?"
„To ste nemuseli... robiť si starosti..."
„Ale zlatko," skočila mu do reči Euphemia, „aké starosti? To nič nie je, osláviť s niekým narodeniny. My sme len radi, že aj v takýchto časoch sa môžeme z niečoho tešiť."

„Ďakujem." Remus sa mierne usmial, ale oči mal vážne. „Veľmi si to cením, hoci pochybujem, že si ich naplno užijem." Krátko sa pozrel von z okna a odišiel do obývačky.

Ciri zmätene vyzrela von. Obloha bola jasná, nikde ani mráčik. Vydala sa za Remusom. Sedel v obývačke na gauči, podivnom sedacom nábytku, a počúval hlasy z malej kovovej vecičky.

„Hlásime nový útok v Cambridgeshire..."
Potočil gombíkom. „Daj mi lásky svojej, do kotlíka..."

„Čo je to?" Zvýšila hlas, aby ju bolo počuť v zavýjaní, ktoré asi malo byť spev. Remus sa k nej obrátil.
„Volá sa to rádio. Sú cez to počuť ľudia, ktorí sú v špeciálnej miestnosti, rozprávajú sa a spievajú rôzne piesne. Je to aj prostriedok na dozvedanie sa nových informácií. Hlásia tam všetko podstatné."

Zaklínačka podišla bližšie a sadla si. Opatrne sa dotkla obdĺžnika, z ktorého stále bolo počuť spev.
„Takto znížiš alebo zvýšiš hlas," potočil Remus gombíkom na prednej strane rádia. „A takto preladíš na inú stanicu," chytil iný gombík a zakrútil ním. „Rôzne stanice vysielajú rôzne veci. Iné témy, a tak."

Ciri bola celkom ohúrená. „Je magické?"
„Áno," prikývol hnedovlások, „ale muklovia majú také isté, iba bez mágie. Vlastne ho vymysleli oni a my sme si to len prispôsobili. Ich mechanické či elektrické stroje sa pri čarodejníkoch kazia."

Zamyslela sa. S každou novou vecou pôsobil tento svet zaujímavejšie, no aj viac cudzo. Potom si spomenula, prečo za ním šla.

„Nemám prútik," stíšila hlas. „Asi mi nemôžeš nijaký požičať?"
Zatváril sa ospravedlňujúco. „Bohužiaľ, nie, ale zatiaľ každému, kto sa ťa bude pýtať, povedz, že sa ti zlomil a nevieš, kedy ti príde nový. Môžeš dodať, že ho nekupuješ u Ollivandera, naopak, posielajú ho zďaleka a výroba trvá dlho."
Prikývla a vďačne naňho pozrela. Potom jej napadlo ísť von.

„Poď, pomôžeme Jamesovmu otcovi a ukážeš mi ďalšie veci," mávla na mladíka, keď sa spýtal, kam ide.
Pridal sa k nej. Spoločne strávili popoludnie v záhrade. Ciri neustále nachádzala niečo, čo jej nebolo známe.

Smiali sa na trpaslíkoch vykrikujúcich oplzlosti a pripravili veci na oslavu.

Keď si sadli k večeri, Ciri sa s chuťou najedla. Počas toho očúvala veselú konverzáciu ostatných. Uvedomila si, že sa v dome cíti príjemne. Po udalostiach v jej vlastnom svete a bojoch s monštrami v tom Galahadovom jej oddych padol vhod. Až teraz na ňu doľahla únava.

Lovenie oblúd bola jej práca... ale od tej si človek musí raz za čas dať pokoj. Zaklínačka sa pristihla pri tom, že by jej nevadilo takto stráviť viac večerov, namiesto škripotu brúsky na oceli a striebre počúvať vravu priateľov. Rozmýšľala, či jej to bude dopriate.

Po jedle sa pobrali do obývačky. Tam dlho do noci sedeli, zabávali jeden druhého historkami a vyhrievali sa pri krbe.

Dievčina si nebola istá, nakoľko sa môže zapojiť do konverzácie, aby neprezradila príliš. S potešením však zistila, že ak vynechá detaily o svojom či Galahadovom svete – napríklad oblečenie –, môže sa bez väčších problémov podeliť o príbehy najrôznejšieho druhu. Tie o lovení monštier vydávala za dávne legendy, ktoré jej rozprávali rodičia.

Všetci ostatní ich počúvali so zatajeným dychom, traja chlapci navyše s vedúcimi iskričkami v očiach, ale Remus sa pri každom ďalšom príbehu čoraz viac chmúril. Ciri nerozumela jeho náhlej zmene nálady.

Prezradila sa snáď niečím? Dávala si veľký pozor, aby nezmienila niečo, čo nepatrilo do tohto sveta. A aj keby sa preriekla, mohla to zvaliť na dávne časy, v ktorých sa „legendy" odohrali. Tak čo sa deje?

„A potom naňho z húštiny vyskočil obrovitánsky vlk!" Rukami naznačila pazúry. „Bol by ho rozdriapal na kusy, keby mladý hrdina," teda ona, „nestihol vytiahnuť meč. Bol to vyrovnaný súboj, ale tvor nakoniec podľahol," ukončila svoj príbeh.

„Obávam sa, že na ďalšie si už dnes nespomeniem," ospravedlnila sa. Nebola to pravda, ale videla, aké je to Remusovi celé nepríjemné. Zamrzelo ju to, aj keď nechápala, prečo.

Keď sa odoberali spať, pokúsila sa čarodejníka odchytiť, ale ten sa jej náročky vyhol. Zavrel pred ňou dvere izby skôr, než stihla niečo povedať. Povzdychla si a vkročila do tej svojej. Prezliekla sa do niečoho nazývaného pyžamo a zababušila sa do perín. Akokoľvek sa však pokúšala zaspať, nedarilo sa jej.