Vlky vyjú vo dvojici [HP & Zaklínač crossover]

8.

Ráno bolo počasie premenlivé. Slnko sa chvíľu skrývalo za oblakmi, potom na moment vykuklo. Odzrkadľovalo Cirine pocity.

Dopoludnia pomáhala doladiť všetko, čo sa týkalo oslavy, predtým, než sa začne. Vypytovala sa pri tom Kwiiha. Domácemu škriatkovi to napodiv neprekážalo, bol celkom zhovorčivý.

Pri Remusovi sa cítila inak ako doteraz. Zvláštne. Minulú noc sa niečo zmenilo. Sledovala ho pozornejšie a začínala si všímať čím ďalej, tým viac malých nezrovnalostí. Vecí, ktoré jej jednoducho nesedeli.

Ako sa tváril, sťa by bol nejaký nebezpečný tvor. Jazvy. A kamaráti ho prezývali Námesačník. Nečudo, pri jeho potulkách. To spojenie s nocou, umocnené včerajším večerným prízrakom...
Prečo by sa niekto bál Mesiaca?

Podvedome sa snažila vyriešiť záhadu, ktorou bol tento zelenooký čarodejník. Dojem, ktorý nevedomky nadobúdala bol zmiešaný, ale jedna vec sa pomedzi všetko vinula jasne – niečo nie je v poriadku.
Tento pocit silnel a vyústil do nervozity.

Keď si uvedomila, čo jej inštinkt našepkáva, nechcela tomu veriť. Podozrivý. Nebezpečný. Úplný opak toho, ako rozprával a pôsobil navonok.

Nevedela si rady. Doteraz vždy dôverovala svojej intuícii, ale Remus predsa nebol monštrum. Jednoducho... nie. Alebo áno?

Ostatní si všimli, že je nesvoja. Keď už si desiaty raz zastrčila vlasy za ucho, a potom ich striasla do tváre, James sa jej nenápadne prihovoril.
„Viem, že sa veľmi nepoznáme a chápem, že si nervózna..."

Ciri vystrčila bradu. Nebude sa pred ním krčiť, ak si všimol, že sleduje Remusa. Nech si myslí, čo chce.

„Ale nemusíš byť. Hoci toto môže pôsobiť ako uzavretá akcia, si vítaná, rovnako si vítaná aj v rodičovskom dome. Po včerajšku ťa už všetci berú pomaly ako tunajšiu, nemusíš sa báť, čoskoro zapadneš."

Ciri sa stiahla ešte viac do seba. „Ja..." Nič mu nepovie. Je to Remusov kamarát a má pravdu, takmer vôbec sa nepoznajú. „Iba je to všetko pre mňa nové," snažila sa ho odbiť.

„Chápem. Uvidíš, za pár týždňov si privykneš," usmial sa na ňu.

Slávnostný obed sa konal na záhrade. Pod stromami prichystali stôl vrchovato naložený jedlom, medzi iným aj rôznymi pochúťkami obľúbenými u štyroch mladých čarodejníkov. Boli to hotové hody, a hoci Ciri väčšinu nepoznala, s chuťou zjedla všetko, čo pred ňu postavili.

Na konároch kníšucich sa v sviežom vetríku sa ligotali zlaté a strieborné stuhy. Po obede a oficiálnom blahoželaní Euphemia priniesla tortu. Kwiih skoro pukol od pýchy.

Na striebornom podnose trónil svetložltý kotúč, z ktorého vystreľovali lúče rôznej dĺžky.

„Aby si nikdy nezabudol, že svetlo sa dá nájsť aj v najtmavšej noci," usmiala sa na Remusa Jamesova mama.

Jeho líca mierne sčerveneli, ale úsmev, ktorý sa mu rozlial po tvári, bol úprimný.

„Ďakujem, naozaj." Pustil sa do rozkrajovania torty, no hoci pôsobil navonok šťastne, stále sa okolo vznášala melanchólia. Akoby ho nikdy neopúšťala, pomyslela si Ciri.

Zobrala si od Remusa svoj kus koláča. Pritom sa ich pohľady stretli. Bol to on, kto sa odvrátil prvý.

Ciri už dopoludnia stihla vyspovedať Jamesa ohľadom prízrakov. Chápala, že vecí, ktoré ľudia uvidia, sa boja najviac. Prečo však ten Mesiac? Pri Remusových potulkách by mu skôr mal byť spoločníkom.

A toto slnko... zahryzla do torty. Bola určite výborná, ale v jej ústach chutila ako prach. Naznačovalo, že noc je vlastne jeho nepriateľom.

Nakoniec nastalo odovzdávanie darčekov. Ciri nemala pre mladíka nič, ale ostatní traja chlapci mu to vynahradili. Zahrnuli ho sladkosťami, novou sadou bŕk a Sirius mu zo žartu daroval aj krém na nohy. Nech sa o ne stará, keď tak často chodí.

Potom Fleamont priniesol malú fľaštičku s kovovou zátkou. Boli na nej vyryté runy a vznášal sa okolo nej pach, ktorý Ciri napovedal, že by obsah nevypila ani za desaťtisíc nilfgaardských florenov.

Remus doširoka otvoril oči. „To ste nemali kupovať. Iba ste vyhodili peniaze."
„Nezmysel," pokrútil Fleamont hlavou. „Je to najnovšia verzia od uznávaného tvorcu elixírov. Šušká sa, že je už blízko k objaveniu lieku."

„Tomu neverím," vydýchol Remus a hlas sa mu mierne zatriasol. Na moment si dovolil dúfať. Spomenul si, koľko zázračných odvarov už vyskúšal. Dávno stratil nádej na to, že niekto vynájde skutočný liek. Avšak neprestával skúšať ďalej. Čo ak...

„Ďakujem," povedal nakoniec. Zovrel podávanú fľaštičku v ruke. Všimol si, že Ciri sleduje jeho darček s očami prižmúrenými. Začínala mať podozrenie. Mrzelo ho, že krehká dôvera, ktorá medzi nimi začínala vznikať, sa čochvíľa zrúti. Mladú zaklínačku si aj za taký krátky čas obľúbil. Jediné, čo mohol urobiť, bolo snažiť sa oddialiť ten moment. Raz však príde.

Odložil darček do vrecka a zahnal ťaživé myšlienky na noc, ktorá ho čakala. Dnes mal byť spln.

Ciri sa pozerala na ostatných. Keď si Remus preberal fľaštičku, všetci sa tvárili zúčastnene a súcitne. Akoby mal ťažkú chorobu bez nádeje na vyliečenie.

Poobedie ubiehalo v duchu oslavovania a skúmania darčekov. Remus si so smiechom natrel jedno chodidlo krémom od Siriusa. Pri druhom už len naznačil pohyb rukou, potom ju zvrtol a potľapkal ňou obdarovateľa po tvári. Zanechal mu na nej bledú šmuhu.

Vyvedený z miery, Sirius nemohol inak, ako sa smiať a pokúsil sa to Remusovi vrátiť. Ten však krabičku rýchlo schoval. Sirius si šmuhu nechal ako bojové vyznamenanie.

Spoločne vyskúšali všetky darčeky, až na jeden. Fľaštička s podivným pachom zostala zatvorená. To iba podnietilo Cirinu zvedavosť.

Spomenula si na včerajší večer, ako sa Remus zatváril pri jej historkách. Hlavne pri príbehu o vlkovi. Premklo ju podozrenie, koľká bije. Všetky tie narážky na noc a Mesiac jej zrazu dávali zmysel. Ale nemala žiadny dôkaz. Rozhodla sa počkať do večera. Dnes bude predsa spln.