Moja mama bola zavolaná do školy. Čo by som aj čakala keď som sa pobila,že? Lenže riaditeľ neurobil dobre keď volal mame,mal to skúsiť radšej na otca. Moja mama je mulatka,neznáša rasistov. Preto som nedočkavo čakala v kancelárii riaditeľa na moju mamu,ktorá isto nebude mať radosť z rasizmu na našej škole.
Otvorili sa dvere,stála tam moja zadýchaná mama.
"Dobrý deň,čo sa stalo?"spýtala sa hneď. No za ňou sa dovalila aj mama Saši.
"Dobrý deň dámy,prosím,posaďte sa."vyzval ich riaditeľ. Naše mami si sadli vedľa nás,obe boli zmätené a vyľakané. Nečudujem sa. Obe sme mali modrinové,krvavé a poškriabané tváre.
"Čo sa stalo?"spýtala sa Sašina mama. Vyzerala ako celkom normálna žena,vôbec by som nepovedala,že by mohla mať takúto dcéru. Jej mama je čistý opak Saši. Je plnšej postavy,nízka,tmavé krátke vlasy po plecia a milý,priateľský výraz.
Riaditeľ si odkašlal. "Vaše dcéry sa dnes pobili ako môžete vidieť. Takéto chovanie tu nestrpím a preto sa chcem s vami dohodnúť na nejakom treste. Musia si zapamätať,že toto sa nerobí."
Jej mama sa chytila za srdce a bola vyplašená ešte viac. Moja však nadvihla obočie a vyšpúlila pery.
"Obe budú potrestané rovnako?"spýtala sa mama.
Prikývol.
"A čo ak išlo o vyprovokovanie z jednej strany?"
"Jasné že jedna z dievčat začala,ale to neznamená,že jedna bude mať menší trest než druhá."odpovedal riaditeľ.
"Moja Saška by určite nezačala,je to dobré slušné dievča."ozvala sa.
Moja mama sa zasmiala. "A moja snáď nie? Podľa čoho to usudzujete? Lebo je inej farby pleti?!"
"Nie! Madam,v našej rodine nie sme rasisti,to sa nebojte!"
Pozrela som na jej mamu. "Myslíte? Počujte,vyzeráte byť veľmi milá žena,ale Saša...Saša ma od prvého ročníka ponižuje a uráža za moju farbu pleti. Vypočula som si od nej veľmi veľa nadávok."ozvala som sa už aj ja.
"Ale prosím ťa! Nerob zo seba chuderu!!!"zvýšila hlas Saša.
Moja mama po nej zazrela. "Takže si začala! Už ma unavujú takíto ľudia! A moja dcéra má byť potrestaná zato,že niekto sa nevie vyrovnať s jej farbou pleti?! Kora je tá,ktorá trpí a je tu utláčaná a nie táto Saša!"rozkričala sa moja mama. Presne o tomto som hovorila. Na toto som sa tešila.
"Bože,Saška,prečo si taká?!"spýtala sa jej smutne jej mama.
"Pani Novotná,ukludnite sa,nejako sa to vyrieši."snažil sa ukludniť moju mamu riaditeľ,ale márne.
"Ja sa mám ukludniť? Vy nie ste čierny! Vy sa nestretávate denno denne s takýmito hlupákmi! Pán riaditeľ,moja dcéra nemá byť začo potrestaná! Bránila sa,lebo ju táto vyprovokovala! Viete o tom,že rasizmus je trestný? Chcete snáď aby som to nahlásila? To budú riadne problémy,to vám teda zaručím."
"To nebude potreba si myslím..."povedal riaditeľ a jej mama začala tiež prosíkať. "Sašu potrestáme teda viac,ale Kornélia musí byť tiež...navrhujem dať Saši dvojku zo správania plus týždeň bude po škole a Kornélia bude len tri dni po škole."navrhol a všetci okrem Saši súhlasili. Potom sme s mamou odišli do auta. Mama si poriadne vzdychla a pretrela oči. "Ideme si pre kávu?"spýtala sa ma a ja som prikývla. Naštartovala a išli sme teda po kávu so sebou. Sadli sme si v aute aj s kávou a chvíľu sa rozprávali.
"Keď mám byť úprimná,dík,že si sa pobila...aspoň som mohla zavrieť kvetinárstvo,lebo ma už išlo poraziť."
Usmiala som sa a odchlipla si z kávy.
"Nenafajčíš sa dnes so mnou?"spýtala sa úplne vážne. Skoro každý by si želal takúto mamu,ale mne sa to vôbec nepáči. Nemám rada ten pohľad na nafajčenú mamu. Je to nechutné.
"Mama! Vieš aký mám nato názor,mala by si s tým prestať."
"Ja viem,ale...nie je to také ľahké."
Pozrela som na ňu. "Ty sa ani nesnažíš prestať."
"Pravda."zasmiala sa. "Och,skoro som zabudla,musíme sa zastaviť na univerzite za otcom. Niečo potrebujem."naštartovala a vyrazili sme k otcovej práci. Išla som do budovy s ňou,nechcelo sa mi čakať v aute. Akurát mal prednášku,ktorá mala končiť o desať minút,takže som si sadla na chodbe na lavičku a mama zatiaľ kecala s vrátničkou. Minútu pred koncom jeho prednášky sme šli k tej triede. Keď začali odtiaľ vychádzať študenti,mama sa tam vopchala a ja som zostala čakať vonku pred triedou.
"Čauko."ozvalo sa pri mne. Bol to Matej a objal ma. Čo sa ti stalo s tvárou?"spýtal sa.
V skratke som mu všetko vysvetlila a potom som začala hľadať pohľadom Lukáša,ale nikde nebol. Ale predsa len ho dnes o štvrtej uvidím keď po mňa príde.
Prišiel presne o štvrtej pred náš dom. Nasadla som do auta,objal ma a vyrazili sme. Celé jeho auto voňalo jeho voňavkou.
"Kam ideme?"spýtala som sa.
Usmial sa od ucha k uchu. "Uvidíš."
