Ďalší deň ráno som sa zobudila s otázkou v hlave,či večer prišla mama domov alebo nie,pretože keď som šla spať tak doma nebola. Pozrela som koľko je hodín,bolo 9:44. Otec ma nechal doma aj dnes. Dokonca ma čakala správa od Lukáša,kde sa pýtal ako sa mi dnes darí. Napísala som,že mi je lepšie. Popravde to tak aj bolo. Nejako som to pomaličky vstrebávala a snažila sa nato toľko nemyslieť. Okolo dvanástej som si dala len zeleninovú polievku,na ktorú som mala hroznú chuť,lebo otec ju robil vždy najlepšie. Po skvelom obede som poupratovala trošku kuchyňu a v tom niekto zaklopal tak som šla otvoriť.
"Emil?! Čo tu robíš?"spýtala som sa zarazene.
Usmial sa. "Všimol som si,že nechodíš do školy,bolo mi teda povedané,že si chorá...tak som ti priniesol nejaké ovocie a čokoládu."podal mi igelitku potravín.
"Ou,ďakujem,ale nemusel si si robiť starosti."
Pokrútil hlavou. "Žiadne starosti."
"Chceš kávu alebo čaj?"spýtala som sa ho.
"Stačí vodu,ďakujem."a usadil sa na gauč. Doniesla som mu pohár vody a sadla si vedľa neho. Taktiež som si vybrala jeden banán od neho a zjedla ho.
"A nemal by si byť v škole?"spýtala som sa ho.
"Odpadla nám posledná hodina. Piatky máme vždy krátke."
Treskla som si po hlave. "To už je piatok?"
Prikývol. "Konečne! Dnes pôjdem asi na nejakú zábavu,ty asi nepôjdeš,že?"
"Nie. Necítim sa na to."
"Ani sa ti nečudujem,nevyzeráš ani dvakrát najlepšie."
Zachechtala som sa. "Milé,ďakujem."
"Prepáč,nemyslel som to tak."
"A dá sa to aj myslieť nejako dobre?"spýtala som sa s úsmevom na perách.
Sklonil hlavu,ale potom sa na mňa s úsmevom pozrel. "Čo ti vlastne bolo?"
Zhlboka som sa nadýchla. "Len som prechladla."zaklamala som. Nemala som v pláne mu vešať na nos svoje problémy. Ani Olívii som o tom nepovedala takže Emil to nemusí už vôbec vedieť.
"Pre nás chlapov je to vážna choroba."zavtipkoval.
"A teraz riskuješ nákazu."odpovedala som a zakašlala naschvál.
"Pre teba to risknem rád."a vyčaril ten nádherný úsmev,ktorým ma vždy dostal.
Začervenala som sa a preto som rýchlo sklonila hlavu. Rada som sa naňho pozerala,veď stále sa mi páči,ale nevedela som,čo povedať. Pri Lukášovi ide tá konverzácia tak prirodzene,ale pri Emilovi mi to nejde.
Bolo na ňom vidieť,že aj on premýšľa čo povedať.
"A ako v škole?"spýtala som sa napokon.
Mykol plecom. "Ako vždy. Nuda."naozaj povedal len toto? Čo tak to trošku rozviesť? Zapozeral sa na mňa a potom si ma celú premeral. Zastavil sa na mojich nahých nohách. "Máš krásne nohy."prehovoril.
Nadvihla som obočie. "Ehm,ďakujem."napokon si položil ruku na moje stehno. "Emil,čo skúšaš?"spýtala som sa. Kde vo mne vzala tá odvaha?
Prekvapene na mňa pozrel a odtiahol ruku. "Prepáč."
"Vieš som rada,že si ma prišiel pozrieť,ale o chvíľu príde sestra a aj rodičia a asi by neboli moc nadšení keby ťa tu vidia."priznala som. Alebo skôr klamala. Bolo ešte málo hodín.
Prikývol. "Jasné,chápem,rád som ťa videl a dúfam,že pondelok už budeš pobehovať po škole."povedal s úsmevom a potom odišiel. Normálne som si vydýchla.
Po príchode otca a sestry som čakala ešte príchod mami. Napokon sa ukázala. Ledva na mňa pozrela,ale nič mi nepovedala. Večer okolo ôsmej som si sadla na gauč vedľa Lei a otca,aby sme si pozreli spolu náš obľúbený seriál. Po skončení sa pri nás zastavila mama.
Odkašlala si. "Chcela by som vám niečo povedať."začala.
Rozbúšilo sa mi srdce.
"O čo ide?"spýtal sa ocino.
"Kora o tom vie,ale chcem aby ste o tom vedeli aj vy dvaja...no...ako to povedať...mám...mám milenca."priznala napokon a mne vytiekli slzy z očí. Lea na mňa hodila prekvapený pohľad. Otec pozeral zarazene na mamu a ja som len sedela,nechala stekať slzy a pritisla som si k sebe nohy.
"Prosím?"prehovoril otec zachrípnutým hlasom.
"Zamilovala som sa do niekoho iného."odpovedala.
Lea povzdychla a povedala: "Ako si len mohla?"
"Ako dlho?"spýtal sa otec.
"Asi dva týždne."
Lea do mňa drgla. "A ty si o tom celom vedela a nič si nepovedala?! Ty odporná zákerná krava!"kričala po mne a drgala mi do stehna. Otec ju odo mňa rýchlo odtiahol.
Zazrela som na Leu. "Ja som to vedela len nejaké tri dni a celé som to v sebe dusila! Ty ani nevieš ako som sa s tým trápila! Ale čo som mala robiť?! Chcela som to nechať na ňu! A nemysli si ,že ma to nijako nepoznačilo! Matka mi povedala,že som všetko pokazila! Ja! Ja že som všetko pokazila a že vždy len všetko poseriem!!! Toto mi povedala vlastná matka po tom ako som zistila,že ona nám rozbíja rodinu!"kričala som cez plač až som napokon odpadla a prebudila sa až v izbe na posteli...
