Domov som sa dostala vďaka Alanovi a Oskarovi,ktorí ma našli plakať niekde v kúte s fľašou v ruke,ktorú mi hneď vzali. Odprevadili ma domov až pred vchod. Celú cestu som im plakala a nadávala som na Emila. Stále používali tú jednu otrasnú vetu: "Ja som ti to hovoril."
No a teraz vstávam do práce. Hlava ma bolí ako keby mi po nej niekto trieskal panvicou,celú tvár mám bledú,kruhy pod očami a chce sa mi vracať. Preto moja cesta smerovala hneď do kúpeľne,kde som si radšej vopchala ruky do hrdla,aby to zo mňa všetko vyšlo. Potom som sa osprchovala,namaľovala,prezliekla a odišla na autobus,lebo dnes by som to peši asi nedala. Milujem svoju prácu,ale dnes by som najradšej preležala v posteli celý deň.
Hneď ako som odomkla kaviareň,dovalila sa na mňa vôňa kávy a koláčikov. Milujem tú vôňu,ale dnes mi to nebolo dvakrát príjemné.
"Ty ako vyzeráš?!"ozval sa Matúš,môj 23 ročný kolega. Chodí ešte na výšku a toto je len jeho brigáda,dosť často spolu cez víkendy robíme a je to najlepší kolega.
"Dík za podporu."odpovedala som.
"Buď si preplakala celú noc alebo si ju prepila."povedal,oprel sa o linku a sledoval ma s prekríženými rukami.
"Oboje."
Chytil záchvat smiechu. "No mňa drbne! Prečo?"smial sa.
"To je jedno,fakt sa mi dnes nechce o tom hovoriť. Zajtra spolu robíme zase tak ti to potom poviem."
"Neviem sa dočkať!"tleskol rukami. "Ale teraz do práce!"
Celý deň sa vliekol strašne pomaly. Jediné čo som zjedla bol suchý croissant. Viac by som do seba nedostala.
"Ahoj,čo ti ponúknem?"spýtala som sa. Stálo predo mnou mladé dievča vo veku 12-13 rokov. Vyzerala milo. Prezerala si koláče a nadšením jej svietili oči.
"Ešte pozerám,lebo brat sa zdržal v aute a on to bude platiť....ale neviem sa rozhodnúť medzi tým čokoládovým,alebo tým čokoládovým."ukázala na sklo.
Zachechtala som sa. "Oba chutia rovnako,ale s tým rozdielom,že tento má navrchu mandľu a ten druhý Oreo."
"Hm...tak asi ten s tým Oreom. Milujem Oreo! Ale neľúbim si to namáčať do mlieka,ty snáď áno?"
Mykla som plecom a načahovala sa po koláč. "Skúšala som to,ale to mlieko tam moc inú chuť nerobí,takže to tak nejem."
"Už ide môj brat,tak počkáš ešte? Nech si vyberie aj on niečo."povedala s úsmevom a ja som prikývla. "No konečne! Vyber si niečo."povedalo dievča svojmu bratovi. Niečo som zatiaľ ťukala do počítača.
"Tak ja vás poprosím to kávové zrno a jedno cappuccino."povedal. Lukáš?! Rýchlo som naňho pozrela a bol to on. Bol rovnako zaskočený ako ja.
"Ehm...ahoj."povedala som.
"Čau."odpovedal.
"Hneď to bude."dodala som a začala som plniť objednávku.
Odkašlal si. "Včera si sa zabavila?"
Mykla som plecom. "Ani nie. Čo si tam vlastne robil?"
"Chcel som...chcel som ťa prekvapiť,pokecať s tebou,ale...mala si niečo iné na práci ako som videl."
Zhlboka som sa nadýchla. "Čo presne si myslíš,že som mala na práci?"spýtala som sa trošku nepríjemne a podala mu objednávku.
"To vieš aj sama."a hodil mi peniaze na pult. "Drobné si nechaj."a odišiel si s dievčaťom sadnúť.
"To čo bolo?"spýtal sa ma Matúš. Mávla som nad tým rukou a snažila sa sústrediť na ďalšieho zákazníka,ale všimla som si Lukášov pohľad a neskôr aj pohľad tej malej. Ona sa však pokúsila o úsmev. Bola to isto tá jeho sestra. Veľmi pekné dievča,trošku sa aj podobajú. Nedokázala som sa moc sústrediť do kým tam boli. Dokonca si presadol tak,aby na mňa nedovidel. Nika sa občas na mňa očkom pozrela,ale moc mi inak viac pozornosti nevenovala. Po desiatich minútach sa postavila a zamierila si to ku mne. Podskočilo mi srdce.
"Môžem ťa ešte poprosiť o jednu tú minerálku?"ukázala na pult za mnou. Načiahla som sa po ňu a podala jej ju. Dala mi peniaze a milo sa usmiala. "Ty si Kora?"spýtala sa odrazu.
Zaskočila ma. "A-áno,som. Ty Nika,však?"
Prikývla. "Tak ahoj."a odišli spolu preč. On jej musel o mne hovoriť keď vedela. Ale mrzelo ma,že Lukáš bol ku mne tak odmeraný. Aj by som mu povedala všetko čo sa stalo,ale v práci to nemôžem rozoberať a už vôbec nie pred jeho sestrou.
Preto som sa rozhodla,že mu večer zavolám. A tak som aj spravila. No on mi nezdvihol. Bolo mi do plaču. Tak som mu napísala:
K: Ahoj Lukáš,prosím neignoruj ma,chcela by som sa s tebou porozprávať o tom,čo sa stalo u Emila,ale musíš mi dať priestor ti to povedať a neignorovať ma. Nie je to všetko tak ako to vyzerá. Prosím!
No neodpísal mi. Snáď mi niekedy dá šancu povedať mu pravdu.
