What others don't see: Anterlav

14. Cesta späť

Cesta lesom duší už nebola až taká strašidelná ako predtým. Samozrejme, pričinil sa o to aj fakt, že už nebola noc, ale deň. Taktiež trvala kratšie, pretože Henaag cestu k palácu poznala, čo znamenalo koniec blúdenia.

Všade okolo paláca hliadkovali Sfeerania, takže len čo sme sa dostali na Bawleinu lúku, už k nám dvaja prileteli a namierili na nás meče s dlhými čepeľami čiernymi ako obsidián.

Obaja Sfeerania mali tváre úzke a bledé ako upíri. Pramene čiernych vlasov im padali do temných očí bez náznaku zľutovania. Postavy mali štíhle a vysoké a z celého ich postoja vyžarovala nedôvera a ostražitosť. 

,,Myslím, že by sme jeho Veličenstvo ani nemali obťažovať a skončiť to rovno tu," navrhol jeden Sfeeran a prižmúril oči. 

,,To asi nebude najlepšia voľba," ohradila sa Henaag.

,,Ako sa opovažuješ?!" skríkol na ňu jeden zo Sfeeranov a ostrie jeho meča sa ešte viac priblížilo k stareninmu krku.

,,Som Sfeeran, rovnako ako ty!" odsekla Henaag a celkom úspešne zakrývala strach a pochybnosti. ,,To znamená," pokračovala, kým jeden zo Sfeeranov stihol čosi namietnuť, ,,že táto víla má plné právo na rozhovor s vaším vládcom."

,,Ty medzi Sfeeranov už dávno nepatríš!" vyhŕkol jeden a moje srdce zovrela ľadová ruka strachu. Presne tejto situácie som sa desila. Henaag to však nevykoľajilo až tak ako mňa.

,,Ale patrila som medzi nich keď som zrádzala víly?! Stále medzi nich patrím a vaše zákony sa ma týkajú. Alebo ich chcete porušiť tým, že bez akéhokoľvek dôvodu zabijete niekoho z vášho ľudu?" vyzeralo to tak, že Henaag Sfeeranov presvedčila. Po chvíli zastrčili meče do pošiev a pokynuli nám aby sme ich nasledovali. 

Celú cestu obaja dávali pozor, aby sme im náhodou neušli, ale nás dve to pochopiteľne ani nenapadlo. Dlane sa mi začínali potiť. Blížil sa náš rozhovor s vládcom Sfeeranov a ja som z toho veru dobrý pocit nemala. Týchto dvoch sme dokázali presvedčiť, ale čo vládca? Bolo mi jasné, že tam sa tá ľahká časť plánu končí.

Pichlo ma pri srdci, keď som videla ako veľmi sa palác za ten čas zmenil. Popínavé rastliny ovíjajúce sa okolo stĺpov usychali. Všetko vyzeralo ako si všedne a šedo - akoby z tohto miesta vyprchal život. Už tu nepoletovali jagavé víly, neozýval sa tu smiech a zo všetkého vyžaroval skôr smútok ako radosť.

Aj trónna sieň, v ktorej zvykla sedávať matka vyzerala celkom inak. Dve pavučinové steny pretkané rosou boli teraz bez perličiek vody a roztrhané na franforce. Na tróne sedel vysoký Sfeeran s čiernymi vlasmi a krídlami z pier. Po pravej strane trónu však stála osoba, ktorú som tu ani náhodou nečakala.

Ajsha mala na tvári svoj typický úškľabok, ktorý som v škole tak veľmi nenávidela. Bledé vlasy mala zapletené do vrkoča a i keď na tvári nemala ani náznak mejkapu, výsmech jej odtiaľ nezmizol.

,,Ale, ale Lauren. Už som si myslela, že ťa neuvidím," ozval sa jej hlas a ani ma neprekvapilo, že bol rovnako otravný ako vždy. 

,,Nebola si jediná, kto v to dúfal," zašomrala som si popod nos. Netušila som, čo je Ajsha vlastne zač. Nemala krídla a vôbec nevyzerala ako Sfeeran. Nepochybne však o tomto svete vedela skôr než ja. 

,,Nepovedali sme ti už, že v našom svete pre teba nie je miesto, Henaag? Odobranie krídel ti nestačilo? Vari ti bol tamten trest málo?!" ozval sa Sfeeran na tróne a jeho tvár vôbec nevyzerala prívetivo.

,,Nebola by som tu, keby to nebolo dôležité. Ale táto víla má na srdci niečo dôležité a zaslúži si, aby ste ju vypočuli," odvetila Henaag pevne. Sfeeran nevyzeral, že by ho starenine slová nadchli, ale zatiaľ neprikázal aby nás zabili, takže možno predsa len uspejeme.

,,Tak to vysyp, víla," obrátil sa na mňa Sfeeran a ja som aj napriek jeho pohŕdavému pohľadu začala rozprávať.

,,Z toho, čo som sa doteraz mala šancu dozvedieť, je jasné, že aj Sfeerania a aj víly sa dopustili chýb. Je zbytočné hádať sa, kto komu viac uškodil, pretože ak neprestaneme, táto vojna potrvá naveky - a pochybujem, že po tom niekto skutočne túži. Preto by sme mali nájsť riešenie a skúsiť nažívať vedľa seba ako kedysi," ľadová ruka pomaly s každým mojím slovom prestala zvierať moje srdce. Nakoniec toto asi bude mať šťastný koniec.

,,Lenže rovnako dobre ako ja vieš, že my vám vílam viac neveríme. A tvojej rodine už vôbec nie. Myslím, že je nemožné uzavrieť dohodu, kým ešte niekto z tvojej rodiny bude dýchať tento vzduch," Sfeeranove oči ma prepaľovali skrz na skrz a ľadová ruka zovrela moje srdce silnejšie ako kedykoľvek predtým.

Uvedomila som si, že doteraz som akosi dúfala v dobrý koniec. Nakoniec sa mi predsa len nechcelo umierať. Teraz mi naplno došlo, že bez toho to nepôjde.

,,Ak to znamená, že ostatné víly už s vami nebudú musieť bojovať a trpieť, kvôli chybám z minulosti, som ochotná položiť svoj život pre lepšiu budúcnosť," povedala som, ale vôbec sa mi neuľavilo a ľadové prsty aj naďalej zvierali moje srdce.

Ajsha pomaly a ironicky zatlieskala. ,,Aké šľachetné od teba," uškrnula sa a to tejto situácii ani trochu nepomáhalo.

,,Premyslím tvoju ponuku, ale zatiaľ si obidve môžete prezrieť palácové žaláre," povedal Sfeeran a pokynul strážam, ktoré nás viedli do podzemia.

<>

Hi! Ďalšia kapitola je tu a to celkom skoro. Čo si zatiaľ myslíte o zvratoch, ktoré sa nám tu udiali? Budem rada, ak mi dáte vedieť do komentárov.

Soph