What others don't see: Anterlav

10. Ticho pred búrkou

Palác bol v poslednom čase veľmi tichý a napätý. Mama bola večne ustarostená a niečo ju trápilo.

Toural bola tiež večne zamyslená a tichá - čo k jej veselej extrovertnej povahe príliš nesedlo.

Dni som trávila väčšinou sama. Prechádza som sa po palácových chodbách a záhradách, pričom som sa neskutočne nudila.

Akoby mi všetci niečo dôležité tajili a báli sa, že sa to dozviem. Mala som pocit, že mama a Toural sa mi vyhýbajú, rovnako ako všetci ostatní, čo žili alebo navštívili palác.

Od požiaru sa už neudialo nič zvláštne - teda nič, o čom by som vedela. Lenže bolo nad slnko jasnejšie, že tým sa to len začalo a ani zďaleka sa to nekončí.

Nakoniec by som z toho všetkého asi mala depresie. Našťastie si však na mňa spomenul niekto, na koho som celkom zabudla...

<^>

Bolo to pekné ráno, ale náladu mi zdvihnúť nedokázalo. Mohla som sa tešiť len na ďalší deň samoty s čiernymi myšlienkami. Nebola to veru príjemná vízia dnešného dňa.

Zamierila som na Bawleinu lúku pozorovať jednorožce. V poslednom čase som tam chodila celkom často. Keď už nič iné, tie stvorenia sa mi aspoň nevyhýbali. Celé hodiny som presedela pri jazere a sledovala ich.

Dnes však už pri jazere ktosi bol. Celkom ma to prekvapilo - celé dni sem nechodil nikto.

Ako som tak kráčala bližšie, zistila som, že pri jazere sedí Edran a zelenými očami pozoruje vodopády.

Chvíľu som zvažovala, či sa radšej neotočiť, ale toto bol jediný človek, s ktorým som mala šancu porozprávať sa po niekoľkých osamelých dňoch, takže som podišla bližšie a prisadla si.

Niekoľko minút ani jeden z nás neprehovoril. Ticho, ktoré medzi nami vládlo, však vôbec nebolo nepríjemné. Ani jeden z nás nemusel nič povedať a predsa som si tú chvíľu užívala. Sedieť v tichu s niekým je vždy iné ako sedieť tam sám.

,,Od plesu sme spolu neprehodili ani slovo," prehovoril napokon Edran. ,,Spomínaš si ešte, o čom sme sa rozprávali?"

Usilovne som zalovila v pamäti. Bol to veľmi krátky rozhovor, no nemohla som si spomenúť. Potom sa mi konečne v hlave rozsvietilo.

,,Krídla. Pýtal si sa ma kde mám krídla a ja som ti hovorila, že nemám pretože nie som tak celkom víla a potom... Potom prišiel ten požiar," Edran prikývol. Nechápala som však, čo bolo na tom rozhovore také dôležité.

,,Budeš mať krídla," vyhlásil odrazu s istotou. Prekvapene som naňho pozrela.

,,Čože?" zmätene som sa spýtala.

,,Tvoje krídla sa skôr či neskôr objavia - aj keď si víla len napoly," pokračoval.

,,Kvôli tomuto si sem za mnou prišiel?" spýtala som sa. Fajn, to o krídlach bolo celkom zaujímavé, ale to tu na mňa čakal len preto, aby mi povedal, že sa moje krídla objavia?

,,Ani nie. Aj keď by si to mala vedieť. Chcel som sa s niekým konečne normálne porozprávať. Všetci sú teraz utiahnutí a majú strach. Až na teba," naklonil hlavu nabok, akoby rozmýšľal, ako je to možné.

,,Nuž áno, máš pravdu. Niečo sa tu šíri ako mor, ale mne nikto nič nepovedal," vzdychla som si.

,,Mor? Čo je to?" Edran sa zatváril zmätene. Ani som si neuvedomila, že niečo takéto mu nič nehovorí.

,,Bola to hrozná choroba," začala som vysvetľovať. ,,Tisíce ľudí zomrelo. Ja som to síce nezažila, ale muselo to byť príšerné. O to však nejde. Čo sa to tu deje?"

,,Nesojea je zvláštna. Ale to prirovnanie je výstižné. Strach sa šíri rýchlo."

,,Nesojea?" spýtala som sa.

,,Voláme tak svet ľudí. Ale pýtala si sa, čo sa deje. Všetci sa boja, pretože ten požiar nebol náhoda. Kráľovná má strach, že to bude viesť k ďalšej vojne," Edran sa tváril vážne a očividne to robilo starosti aj jemu.

,,Ďalšia vojna? Kedy bola tá posledná?" zaujímalo ma. Spomenula som si na svoju vidinu. Čo ak sa niečo v minulosti stalo a teraz za to všetci budeme niesť následky?

,,Päťdesiat rokov dozadu. Bolo to príšerné. Všade sa zabíjalo, stovky bytostí pomreli. A keď konečne zavládol mier, nezostal tu nikto, koho by tie udalosti nejako nepoznačili," pohľad zelených očí odzrkadľoval bolesť. Hovoril akoby tam bol. Akoby všetko videl na vlastné oči. Zažil to na vlastnej koži.

,,Znie to, akoby si tam bol. Ale to predsa..." začala som, no hneď som aj zmĺkla. Nie je to možné? Tento svet bol úplne iný. Edran síce vyzeral tak na maximálne dvadsať, ale mal naozaj iba toľko?

,,Bol som tam. Bol som ešte mladý, mal som sedemnásť rokov, ale nedá sa na to zabudnúť. Moja rodina..." hlas mu zlyhal. Než som si to uvedomila, moja ruka spočinula na jeho pleci. Tomuto som rozumela. Môj otec síce nezomrel vo vojne, ale v určitom bode môjho života zrazu zmizol. Vtedy, keď som na to nebola vôbec pripravená.

,,Viem aké to je," hlesla som ticho. ,,Keď som prišla o otca, nevedela som, že moja mama žije a stretnem sa s ňou. Svet sa začal rúcať ako domček z karát. No vždy sa dá postaviť znovu, tentoraz iný a s pevnejšími základmi. Aj bolesť nám môže pomôcť rásť."

Netušila som, kde sa vo mne toto zobralo. Znelo to ako strašné klišé. Ale sama som si uvedomila, že je to len jednoduchá pravda.

Sprvu som si myslela, že všetko je naplnené len smútkom a ja sa už nikdy nebudem usmievať. Lenže bol to len tmavý tunel, cez ktorý som musela prejsť. A na jeho konci bolo svetlo.

Edran na mňa vďačne pozrel. Asi to bolo čudné, že sa o týchto veciach rozprával práve so mnou - s dievčaťom, ktoré ani poriadne nepoznal.

Bolo zvláštne, že som sa zdôverila ja jemu. Avšak, uľavilo sa mi. Môcť sa rozprávať s niekým, kto presne vedel aké to je.

Odrazu bolo počuť krik. Tiesnivý pokoj - to ticho pred búrkou - bol náhle preč. Pamätáte sa, ako som hovorila o tuneloch? Práve teraz to vyzeralo, že smerujem do ďalšieho a tak skoro z neho nevyjdem.

<^>

Helloooo! Ani som neverila, že toto napíšem - dlho sa mi nechcelo. Ale už len kvôli vám, ktorí toto čítate, som musela. A odteraz sa budem snažiť vydávať kapitoly trochu častejšie - a dúfam, že sa mi to aj podarí.

Okrem toho, ako sa vám ďalej pozdáva Edran? Pozreli sme sa trochu do jeho minulosti, rovnako ako do minulosti Anterlavu.

Verím, že sa vám kapitola páčila, trpezlivo počkáte na ďalšiu a neodídete - i keď je to niekedy ťažké čakať a nestratiť niť príbehu keď mi to niekedy trvá.

Sophie