What others don't see: Anterlav

1. Motýle, slohy a nepríjemné stretnutia

,,Lauren!"
,,Ach nie," zamrmlala som si popod nos.

,,Čo chceš, Dylan?" zvrtla som sa na svojho najotravnejšieho spolužiaka.
,,Len som chcel pozdraviť svoju najkrajšiu spolužiačku," usmial sa na mňa a čakal, že mu ho opätujem, ale neurobila som to.

,,Dobre, a čo chceš naozaj?" spýtala som sa a prekrížila som si ruky na hrudi.
,,Ale no tak, Lauren. Nemusíš byť taká protivná. Poď dnes so mnou niekam. O siedmej po teba prídem."
,,Ani náhodou. Už som ti to povedala stokrát. Nikam s tebou nepôjdem," dala som dôraz na každé jedno slovo, ale nemyslím si, že ma pochopil. ,,A teraz musím ísť domov. Maj sa," zvrtla som sa na päte a odišla som skôr ako stihol niečo povedať.

Otec doma ešte nebol. Ako vždy, vráti sa až neskoro večer. Potom sa zavrie v kancelárií a ani nebude zrejmé, že prišiel. Tak to bolo každý deň od toho dňa, čo mama odišla. Nenávidela som ju za to, no zároveň som chcela aby sa vrátila alebo nás nikdy neopustila. Všetko by potom bolo iné.

Prestala som sa venovať nostalgickým myšlienkam a začala som písať sloh do školy.

,,Pomôžem ti?" ozval sa zrazu niekto. Strhla som sa a začala obzerať. Nikde ani živej duše. Potom som pod stropom zbadala lietať čosi veľké a žlté.

,,Aaaaaaaa!" zvrieskla som. Neznášam hmyz. Je nechutné keď po vás lezie, vlastne je nechutný celý. A lietajúci ešte viac ako ten, čo iba lezie.

Vybehla som z izby a zetresla za sebou dvere. Potom som ich na škáru pootvorila a nazrela do izby. Stále tam tá žltá vec lietala. Pripomínala motýľa, akurát bola väčšia a keď sa otočila, videla som drobnú postavičku, za ktorou sa mihotali krídla.

Nie, to je hlúposť. Víly predsa neexistujú, alebo áno?
Samozrejme, keď som bola ešte malá, víly a jednorožce pre mňa boli realitou, niečím, čomu som neochvejne verila. Ale boli to hlúposti len z detskej hlavy, to som neskôr pochopila.

Ten žltý motýľ, alebo čo to bolo vlastne zač, priletelo na môj zošit a chvíľu po ňom chodilo. Potom to vyletelo cez okno von.

Opatrne som sa vrátila do izby a okamžite zavrela okno. Potom som si sadla späť na stoličku a chcela dopísať sloh, ale na moje veľké prekvapenie bol dopísaný. Predtým mi chýbalo ešte pol strany, no teraz bol dokončený. Že by to urobil ten žltý... Nie. Motýle predsa nevedia písať slohy. Vôbec nevedia písať.
Lenže ako sa to potom stalo?

Pre túto otázku som dlho v noci nemohla zaspať. Keď sa mi to nakoniec podarilo, snívalo sa mi o obrovských nechutných motýľoch a vílach, ktoré vo veľkej továrni písali slohy.

Ráno pršalo. Deň sa mi ani nemohol začať lepšie. Neznášam dážď. V tie dni, keď prší, mám náladu na bode mrazu a najradšej by som nevyliezla z postele. Lenže dnes je zase škola a musím ísť.

S nechuťou som vstala, spravila si rannú hygienu a niečo som spravila so svojimi blonďavými vlasmi, aby som vyzerala k svetu.

Do školy som prišla mokrá ako myš, pretože som nevedela nájsť dáždnik a potom som sa musela ponáhľať do školy aby som to vôbec stihla. Náladu mi to rozhodne nezlepšilo, ešte viac som nenávidela tento deň a keď som na chodbe stretla dvoch najotravnejších spolužiakov, umocnilo to vo mne dojem, že dnešok je skrátka prekliaty.

,,Á, Lauren. Vyzeráš hrozne," pokrčila nadomnou nosom moja najmenej obľúbená splužiačka Ajsha - dievča s odfarbenými vlasmi a tvárou plnou mejkapu a šminiek. ,,Lenže to je u teba bežné," zasmiala sa na vlastnom vtipe a vôbec jej nevadilo, že sa nikto nepridal.

,,Dúfam, že si zmenila názor, Ren," usmial sa na mňa Dylan a v tejto chvíli som skutočne ľutovala svoj odchod z domu.
,,Nie, ale sklerotikom to neopakujem miliónkrát," falošne som sa usmiala a prešla popri nich do triedy. Môže byť tento deň ešte horší?

Po vyučovaní mi došlo, že tento deň patrí medzi tie najkatastrofickejšie aké som za svoj život dosiaľ zažila.

Konečne som chcela vyjsť z tej budovy hrôzy, no zastavil ma hlas, ktorý som dnes už po druhýkrát vážne počuť nechcela.

,,Ale, ale, Lauren. Zdrháš domov? Bojíš sa niečoho?" zastavil ma Ajshin hlas. Všetko vo mne kričalo aby som ju ignorovala a pokračovala v ceste von, ale neurobila som to.

,,Toho tvojho odporného ksichtu určite nie. Čo chceš?" spýtala som sa.
,,Ale prosím ťa, vážne sa hrnieš do tej spúšte vonku aby si znovu vyzerala horšie než teraz?" uštipačne sa spýtala a ukázala za môj chrbát, kde sa vonku snáď roztrhla obloha.

,,Tebe by rovnako zmoknúť nezaškodilo, možno by si vyzerala lepšie," odvetila som nahnevane. Ajsha patrila k tým ľuďom, ktorí ma dokázali neskutočne vytočiť. Lenže to, čo sa stalo po mojich slovách, som rozhodne nečakala.

Zo stropu, priamo nad Ajshinou hlavou sa zrazu rozpršalo. Jej osobný studený dážď, akoby zrazu niekto spravil dieru v stene nad nami. To však bolo nemožné, ak ten niekto čírou náhodou nepreboril aj horné poschodie.

Chvíľu som na to hľadela so zmesou ohromenia, škodoradosti a zdesenia, kým som to využila a konečne vypadla zo školy.

<^>

Hello!
Prvá kapitola z Anterlavu, prvej časti What others don't see, je na svete. Mali ste možnosť zoznámiť sa s hlavnou postavou a ľuďmi, ktorí rozhodne nepatria medzi jej obľúbených.
Možno je ešte priskoro na vynášanie súdov, ale i tak ma zaujíma ako sa vám zatiaľ príbeh pozdáva.

Sophie