Rivaly

9. Kapitola - Vitajte v raji

Michelle

„Si v poriadku?“ prisadla si ku mne ako vždy starostlivá Vicky. Už to bol zrejme týždeň aj niečo čo som bola mysľou inde ako na rampe.

„Hm?“

„Či si v poriadku?“

„Som. Prečo by som nebola?“ vyzerala som akoby som sa práve zobudila. Teda aspoň zmýšlaním.

„Pretože už nejaký ten čas si myšlienkami mimo,“ pripojila sa do diskusie Kirsten.

„Myslíš na frajera?“ dalo sa čakať, že sa zapojí aj Amy. Dokonca aj Selena prestala venovať pozornosť svojmu skateboardu a pripojila sa k nám. Ale ako vždy bola iba ticho.

„Čože?! Nie! Pre boha len to nie,“ reagovala som hlavne na Amynu otázku.

„Tak v čom je problém? Poriadne si ani nepamätám kedy som ťa naposledy videla na skateboarde,“ Vicky bola vždy empatická k druhým ľuďom.

„Nemôže sa človek zamýšlať bez toho aby ste si mysleli, že mu niečo je?“

„Takže kto je ten nešťastník?“ Amy akosi prepočula to, že žiadneho priateľa nemám. Ale nezazlievala som jej to označenie nešťastník. Veď predsa kto by chcel takú protivnú fúriu?

„Mám jeden nápad,“ chcela som odviesť pozornosť od mojich myšlienok. Boli to síce kamarátky, ale rozhodne som sa s nimi nechcela deliť o to čo sa stalo.

„Počúvame,“ prehovorila Kirsten a všetky pohľady boli upreté na mňa.

„Máte dnes večer čas?“

„Mala by som sa učiť,“ začala Vicky, ale Kirsten ju prerušila tým, že dala ruku na jej plece.

„Samozrejme, že máme,“ povedala Kirsten.

„Ja mám čas 25 hodín denne!“ zvískla Amy.

„Ale veď deň má iba 24 hodín,“ pozreli sme na ňu nechápavými pohľadmi.

„Kľudne si privstanem o hodinu skôr,“ s Amy sa neoplatilo hádať. Nikam to nikdy neviedlo. Len by ste boli ešte viac zmätený.

„Dobre teda,“ nenechala som sa Amy rozrušiť. „Čo by ste povedali na to keby som Vás dostala do skateparku? Do normálneho skateparku.“

„Ako?“ ak som si myslela, že som doteraz mala všetku pozornosť tak som sa mýlila.

„Ak by sa nám aj podarilo zistiť kde sa ten skatepark nachádza, rozhodne by sme sa cez tých chalanov dovnútra nedostali,“ hlesla Vicky.

„Viem kde sa nachádza a viem aj to, že od deviatej sú všetci chalani odtial v klube. Ale radšej by sme tam mali ísť až o pol desiatej aby sme sa nestretli s nejakým opozdencom,“ vysvetlila som im. Vyzeralo to tak, že im oči vypadnú z jamiek.

„Ako to všetko vieš?“ spýtala sa vždy zmätená a zvedavá Vicky, ktorej sa to nepozdávalo.

„Podstatnejšia otázka je ako sa tam dostaneme? Určite to zamykajú alebo tam majú nejakého strážneho psa,“ zapojila sa do toho Kirsten čím ma ušetrila Vickynej otázky.

„Nezamykajú to a dokonca tam nemajú ani žiadneho psa. Ale ak sa bojíte môžem ísť iba ja a Sel,“ pozrela som na dievča, ktorá mi nikdy nemohla odvrávať a bola otvorená akémukolvek nápadu.

„Prečo na mňa zabúdate?“ zafňukala Amy. Tá taktiež nikdy neprotestovala. Len mala vždy kopec zbytočných a nezmyselných otázok.

„Takže idem ja, Sel a Amy. Ešte niekto?“

„Počítaj s nami!“ Kirsten hovorila vždy aj za Vicky, ktorá nemala dosť kuráže aby sa na niečo odhodlala sama. A nevedno z akého dôvodu nikdy Kirsten neoponovala.

„Takže o deviatej tu,“ žiarivo som sa usmiala. Zobrala som svoju tašku a odišla som domov.

                                           _________________

„Skvelé! Sme všetky,“ nemusela som to ani počítať. Odkedy nás zradili ostatné dievčatá, nás bolo tak málo, že našu skupinku stačilo preletieť očami aby som zistila či sú všetky na mieste. Po týchto slovách sa všetky dievčatá vybrali za mnou. Zo Sel nevyžeroval žiaden pocit. Celý svoj život bola taká neutrálna až to bolo desivé. Ale časom ste si na to zvykli a občas ste aj za jej tichosť boli radi. Za to Amy bola jej pravým opakom. Neustále z nej vyžarovala energia a až prehnane dobrá nálada. Ústa sa jej nezavrali takmer ani na chvílku. Ale aj za to ste v niektorých situáciach boli radi. Nikdy u nej nenastalo, to všetkým dobre známe, trápne ticho. Kirsten a Vicky sa celú cestu tlmene zhovárali. Z ich rozhovoru sa toho nedalo veľa určiť. Všetky tieto dievčatá boli tak rozdielne a presto sme si tak dobre rozumeli.

Po ceste ku skateparku som sa pokúsila vyhnúť známemu miestu motorkárov a pre istotu som bola ostražitá. Nevnímala som ani svoju skupinku, ale iba okolie. Aj keď v túto hodinu bolo ešte vidno. Slnko práve v Kalifornii zapadalo a tým pádom bolo všetko naokolo osvietené červenou farbou. Našťastie sme po ceste na nikoho nenarazili. Na žiadnych mužov z nejakého gangu a ani z Andyho partie.

„Už sme tu,“ netrvalo dlho a ocitli sme sa pred kríkmi, ktoré zakrývali vchod do skateparku. Ale čo to trepem. Od našeho miesta to trvalo poriadne dlho. Najme ak som sa sem chcela dostať a vyhnúť sa obľúbenému miestu motorkárov. Niekoľkokrát sme zablúdili a mohla som si všimnúť, že to vytočilo aj Sel. Kirsten a Vicky mali v očiach iba obavy a Amy sa neustále smiala. Zatial čo zo Sel sa po dlhom čase vydral nejaký zvuk. Aj keď by som bola radšej za nejaké slová ako za to zavrčanie, ktoré predviedla. Predrali sme sa cez kríčky tak aby sme boli najmenej doškriabané a ocitli sme sa pred bránkou. Nebola tu žiadna zámka a ani žiaden strážny pes, ktorého neustále vyzerala Vicky.

„Pokoj,“ povedala som a otvorila bránku. „Tak dámy. Vitajte v raji pre skaterov.“

Síce som tu už bola, ale rovnako ako predtým ma to uchvátilo. Ale nedalo sa pobavene neuškrnúť na výrazoch dievčat. Amy sa snáď po prvýkrát pusa zatvorila a Sel asi po prvýkrát otvorila. Vicky sa neustále obzerala dookola či nenarazí na niekoho kto by mohol skaziť túto peknú chvílku, ale zakaždým sa zastavila na jednej z pokrútených rámp. Kirsten nadšene zvískla. Oproti tomu našemu provizornému skateparku to bolo pre tieto dievčatá niečo ako raj. Našu dievčenskú skupinu skaterok som nezaložila ani ja a ani jedna z týchto tu. Dokonca ani s vytvorením našeho skateparku sme nemali nič spoločné. Do tej skupiny sme sa jednoducho len priplietli. Boli sme najmladšie skaterky z celej skupiny. Najnovšie prírastky. A napokon sme ostali len my.

„Na čo čakáme?“ prelomila som ticho. Po tejto vete už nikto na nič nečakal. Sel robila už svoju oskúšanú jazdu. Amy robila hlúposti, takže neustále padala. Kirsten a Vicky sa ohromne bavili na rampe, ktorá sa celkom podobala tej našej. Teda aby som bola presná. Nevyzerala tak ako naša. Ale bola rovnako nebezpečná ako tá naša. U našej ste čakali, že sa každú chvílu rozpadne zatial čo tato bola robená pre pokročilých skaterov. Napokon som sa k nim pridala aj ja. Zabudla som na všetko. Na problémy doma, na Andyho... Teraz som bola tu iba ja, rampa, skateboard a moje priateľky. Ale naše nadšenie skončilo skôr ako začalo.

 Rozhodla som sa /dúfam, že mi to vydrží/ pridávať každý deň aby som nahradila zameškané. Dúfam, že mi to vydrží. Všetko však záleží od toho kedy mi dôjde inšpirácia alebo aj drahocenný čas. Ale blížia sa vianočné prázdniny, takže času bude habadej. Teraz sú kapitolky o ničom, ale rozhodne sa to ešte rozbehne ;) Chcem poznať názor Vás. Čitateľov. Čo si myslíte, že sa stane v nasledujúcej kapitole? Čo naruší pokoj dievčat a jeden z najlepších dní ich života?