Posolstvo Škorpióna

Hostinec

            Keď sme prešli most, vošli sme do mesta. Ľudia si nás nevšímali. Všade to tu po ulici podivne páchlo a ja som ďakovala Bohu za prázdny žalúdok a plášť, pretože by som sa asi povracala.

            Dzoga zamierila k starému hostincu. Vošli sme do vnútra. Všade to páchlo potom, pivom jedlom a ľuďmi, čo sa asi ani nekúpali. Zastavili sme pri pulte a Dzoga na stôl hodila dve strieborné mince.

               „Chceme sa najesť a ubytovať."

Hostinský len prikývol a mince si vzal k sebe.

           Také mince som ešte nikdy nevidela. Boli to štvorce zo striebra a v ich strede bol kruh. Neboli s motívmi panovníkov, ale mali tam niečo písané. Ten jazyk som však nepoznala.

           Sadli sme si poctivo za stôl a čakali sme večeru. Plášť som mala stále na sebe, pretože to tam bolo plné a bála som sa. Strach mi nedovolil neuposlúchnuť Dzogine pokyny.

            Keď nám hostinský priniesol jedlo tak sme sa najedli. Nevyzeralo síce s päť hviezdičkovej reštaurácie, ale zjesť sa dalo.

            Po dojedení ma Dzoga potiahla, aby som ju nasledovala. Po schodoch starých ako sám čas sme sa dostali na vrchné poschodie, kde boli izby. Otvorila kľúčom jedny a obe sme dnu vošli. Za nami hneď zamkla a otočila sa na mňa.

               „Do večera sa stadiaľto ani nepohneme. Už teraz pútaš pozornosť, nemôžeme riskovať, že sa prezradíme ešte pred záchranou Lovca."

              „Čo? Ale ako to? Veď ma nikto nevidel. Vravím celkom šokovaná.

             „ So mnou a v mojej spoločnosti ľudia ako ty nebývajú. Súdia nás tak isto ako Lovca moja pekná a neveria nám. Tak ak by si ťa niekto všimol, hneď by vedeli, že je to neprirodzené a mali by otázky. Takto ich aspoň nebude nikto dávať a ja na ne nebudem musieť odpovedať." Dokončila svoj monológ Dzoga.

          Ako povedala tak sme aj urobili. Večer sme sa dostali opäť dole do hostinca, aby sme sa pred záchranou aspoň ako-tak posilnili.

          Prechádzala som pomaly za Dzogou, keď mi omylom jeden opilec skočil na plášť a ten stiahol kapucňu. Chcela som si ju zachytiť, ale len som viac na seba upozornila.

             „To je ona." Ozvalo sa odniekiaľ.

             „To je kráľovná."

Stále viac to v hostinci šumelo od šoku a predávania správ, až kým jeden ako posledný neprehovoril.

            „Rodina Dragomirov sa opäť navrátila. Už je to tu. Osud nás všetkých je v jej rukách."

Touto vetou sa ukončili ďalšie debaty a v hostinci by aj špendlík bolo počuť, ako padne na zem, keby som nejaký mala.

          Vtedy sa ako na povel všetci poklonili. Mne normálnej, teda len niekedy. Ale aj tak som ostala v šoku a nevedela som, čo povedať či spraviť. Preto sa toho ujala Dzoga.

             „Tak vážený. Práve v tomto momente ste spáchali velezradu, a zradu voči korune Rogran netoleruje. O Irine už Rogran vie a vypísal za ňu odmenu tomu, kto mu ju prinesie na hrad. Ja, Dzoga, Kornia s Piesočných lesov sa zaviažem aj s mojimi sestrami pomôcť každému v tejto miestnosti a čarovne ho budeme chrániť pred Rogranovou mocou. Potrebujeme založiť alianciu proti zlu v našej zemi. A to bez vašej pomoci nezvládneme." Dokončila svoj monológ.

            Ľudia si začali medzi sebou nebezpečne šepkať a ja som nadobudla pocit, že sme si práve v tejto chvíli viac zavarili, ako pomohli.

            Potom však väčšina ako na povel začala súhlasne krútiť hlavami a jeden sa z davu ozval:

               „Ako nám pomôžeš? Máme rodiny a žijeme tu v meste. Rogran bude ľudí vypočúvať a neskôr aj vraždiť, ak už to v tomto momente niekde nerobí. Ako dokážeš, že ti môžeme veriť, keď už neveríme ani vlastnému tieňu!"

Dzoga sa na neho otočila a prehovorila nielen k nemu, ale aj k ostatným.

               „Môžete sa presťahovať k Piesočným lesom. Urobím tam ochrannú bariéru pomocou kúziel, cez ktorú sa nikto nedostane. Budete tam mať každý strechu nad hlavou a čerstvé jedlo. Ešte dnes zavolám na pomoc všetky moje sestry a na pomoc nám pôjdu aj Momovia s Taultenských lesov."

              „Kto sú Momovia? Veď oni sú len legenda!" skríkol ktosi.

              „A či Irina nebola tiež len legenda a predsa sa objavila v našej zemi na pomoc?! Momovia existujú! Sú to mierumilovný škriatkovia a žijú v jaskyniach na úpätí hôr. Stránia sa ľudí už od začiatku vlády Rograna a neukazujú sa nikomu. Rogran by ich chcel mať tak isto na svojej strane, pretože majú moc tvoriť zbrane, ktoré len tak kúzla nezničia a sú dobrý v hĺbení jaskýň."

               „Zaručíš sa princezná za nás a budeš za nás bojovať, keď aj my všetci za teba a tvoju rodinu? Pomôžeš nám zničiť všetko zlo v zemi, čo nám ničí krajinu a neutečieš, ak ti to nebude vyhovovať?" spýtal sa ma ktosi.

            Na túto otázku som ani sama nepoznala odpoveď, ale ak im nič nezaručím, tak ani oni mne a sme tam , kde sme od začiatku.

                 „Ja Irina sa tu pred všetkými zaprisahávam, že budem stáť za každým z vás, ktorý bude stáť po mojom boku až do konca! Nie som vodca a ani ma k tomu nepripravovali, ale s vašou pomocou sa to všetko naučím a pôjdem vám všetkým príkladom, aby sme pre naše nové generácie pripravili bezpečnú pôdu pod nohami bez strachu, ponižovania a smrti! Som posledná z rodu Dragomirov a tu a teraz vám slávnostne prisahám, že bojujem za nás a pre vás!"

V hostinci to v tomto momente hlasno zaburácalo.

              Ľudia začali skandovať a jasať na slávu môjho rodu. Ani som nevedela, že mám dar reči. Akoby zázrakom sa tu za pár dní učím veci, ktoré som predtým ani nevedela, že mám.

Dzoga sa spokojne usmievala a aj mňa pri duši zahrialo, že som v niečom bola užitočná.

                    „Choďte a zbaľte si všetko, čo len zo sebou vezmete. Pred Piesočnými lesmi vás večer budeme čakať s Irinou, aby sme vás ochránili nielen pred Rogranom, ale aj pred Togarskými bojovníkmi či Sirénami. Zo sebou budeme mať aj Lovca, tak sa nebojte. Pomôže nám za dobrú vec a bude mať dohľad nad výcvikom. S nikým sa zbytočne nerozprávajte a vyhýbajte sa strážnikom."

S tým ma chytila za ruku a vytiahla preč s hostinca a dobrého jedla.

               Nuž čo? Dnes večer to bude bez neho. Hlavne nech už som naspäť doma a bez tohto ošiaľu v tejto zemi.