Posolstvo Škorpióna

Varam

             „Raven tu nikde nie je." Povedala som, keď sme skončili obhliadku už troch chodieb a nikde nebol.

             „To je zlé." Povedala Dzoga.

             „Lovec je potom o podlažie nižšie a to bude problém."

            „Tu je ešte jedno podzemie?" pýtam sa celkom šokovane.

            „Áno a je oveľa horšie. Tam sa s tebou zahráva tvoja vlastná fantázia a len tí najsilnejší jej dokážu odolať. Môžeš sa tam zblázniť, môžeš umrieť, alebo čo je ešte horšie, stane sa s teba temnota. Varam, tak sa to tam volá a keď ťa tam raz pošlú je takmer nemožné, aby si stade vyšla v úplnom poriadku. Asi to myslel Rogran, keď Lovca poslal do kobky, že tam sa naučí."

             „Ale prečo by ho posielal niekam, kde mu bude na nič, keď mu bol Raven stále verný. Vždy a všetko bez odvrávania splnil."

             „Pretože Rogranova moc slabne a naopak tá tvoja silnie. Máš po boku Lovca, ktorý ešte svoj osud nepoznal a preto je Rogranovi bezcenný. Tak isto máš nás a aj tvoj ľud a on vidí, že to dlho nepotrvá a začne sa to."

             „Ale čo sa má začať?" spýtala som sa, pretože mi to stále nedochádzalo.

             „Irina, veď predsa to proroctvo. Už sa napĺňa a Rogran to vie. No teraz sa musíme ponáhľať za Lovcom, pretože neviem koľko času mu ešte ostáva."

             „Tak potom poďme, nech už máme po tom." Chcela som už vyraziť, ale Dzoga sa nikam nepohla, len krútila záporne hlavou.

            „Irina, tam musíš ísť sama. Keby tam idem aj ja, neviem čo by sa mohlo stať. Mohla by som ti ublížiť, pretože by som nevidela to čo ty. Musíš ísť sama, tam po tých schodoch a Lovca vyslobodiť. Dostane sa tam len srdce čisté a to si ty. Maj oči otvorené, pretože prekážky a fantázia, ktorou ťa podvedomie bude klamať si môže vybrať svoju daň. Hlavne buď opatrná a ponáhľaj sa, nemáme veľa času."

Na sucho som preglgla a prikývla na znak súhlasu.

          Vybrala som sa teda sama bez svetla do tej poslednej časti. Ešte raz som sa opatrne obzrela, či si to náhodou Dzoga nerozmyslela, ale nie a tak som zobrala odvahu a začala schádzať do kobky, ktorá dostala zvláštny názov Varam.

          Objala ma všade prítomná tma a ticho. Bolo to veľmi zvláštne, no kráčala som stále hlbšie. Keď som si myslela, že schody nemajú konca, stála som na tom poslednom.

          Dlhá chodba jemne osvetlená svetlom s faklí a všade samé dvere čo miesto okien mali mreže. Odniekiaľ sa ozýval plač a šepot a dodával tak chodbe nádych tajomna a nebezpečenstva.

          Prišla som k prvým dverám.

          Bol tam muž. Zhrbený v kúte a ticho plakal. To som asi jeho počula.

             „Pane ja vás oslobodím, len vydržte prosím." Vravím a snažím sa otvoriť dvere.

          V tom momente je zrazu muž pred dverami. Zastane pred mrežami, akoby ho ani ďalej nemohli pustiť. Ja som v tom momente od strachu skríkla a zvalila som sa na zem kúsok od druhých dvier.

           Šokovane som hľadela na mužovú tvár, tak vzdialenú a predsa tak známu. Tvár ktorá mi pred spaním čítavala rozprávky a tá tvár, ktorá bola mojou oporou kým neumrel. Môj otec.