Zasvätená diablovi

3. kapitola - PRECITNUTIE

Niekde medzi smrťou a životom

Bledé dievča stojí na hmlistej zemi a veľkými, hnedými očami udivene pozoruje okolie. Z mäkkého nepevného povrchu sa pred ňou dvíha akási tmavá stolička s vysokým operadlom a zahnutým priestorom pre ruky. Je vyrobená zo silno hnedého dreva a jej záhyby sú takmer dokonalé.
Okolo vládne tma. Jediný priestor, ktorý vidí vytvárajú mäkké oblaky pri dotyku sálajúce červenú žiaru. Čierňava ale nie je obyčajná, ako keď nám chýba svetlo. Zdá sa, že... ďalej nič nie je. Akoby malý priestor, kde sa dievča nachádza, je stredom celého vesmíru.
Kúdol hmly sa dvíha zo zeme a ľahučko, akoby ani nemal váhu, sa presunie ďalej od jej tváre. Pohľadom sleduje, ako pomaly mizne v tme.
„Victoria.“
Prekvapene sa strhne a hnedo-ryšavé lokne jej zavejú.
Zazrie muža.
Skúmavo mu pohľadom švihá po tele a premeriava si ho.
Je vysoký, na nahej opálenej hrudi sa mu vynímajú svaly. Do tváre mu padajú havranie vlasy, nesie nečitateľný výraz.
Akoby vycítil jej nevyslovenú otázku, ležérne odpovie.
„Na tom predsa nezáleží. Podstatné je, kto si ty. Vieš kto si, Victoria?“
Dievča sa nechápavo zamračí. Zostáva na neho hľadieť, nenápadne sleduje tvar jeho sánky, očami kopíruje strnisko, vpíja sa do jeho bokov. 
„Čo o sebe vieš?“ zmení otázku, nevnímajúc jej naivitu.
Zvláštnosť celej situácie ju zo zvedavosti donúti odpovedať.
„Som Victoria,“ pokrčí plecami, „Narodila som sa 15. Mája 2178. Rodičia zomreli keď som mala osem. Mám mladšiu sestru a...“ zarazí sa, „ nežijem.“
Vyplašené oči zdvihne k cudzincovi. Všíma si jeho tvár, eleganciu, akou nosí vlastné telo, i spôsob akým sa s ňou rozpráva. Pre neho je dieťa, slabé dievča, ktoré vábi svojimi pohľadmi. Nespokojne sa zamračí.
„Správne,“ na perách sa mu rozľahne spokojný úsmev.
 „Kde sme?“ šepne a obviňujúco zvraští čelo. Nevie, čím si prešla. Nevie čo prežila. Nie je slabá.
Priestorom sa rozľahne drsný smiech. Zavrtí hlavou, akoby sa bavil na súkromnou vtipe.
„Čakal som, kedy sa opýtaš.“
Ozvena neprichádza, zvuk sa zadusil v tme.
„Pravda je, moja drahá, že sme...“ od žiary červené oči sa mu zalesknú. Upiera na ňu zrak. „Nikde,“ dodá. Lepí sa na ňu hypnotizujúcim pohľadom, s pootvorenými perami ju chce udržať vo svojej moci.
Dievča zamyslene sleduje chladné iskry, čo môžu každou chvíľou vypuknúť v požiar víriace v jeho očiach.
„Videl som, že ty, Victoria, si bojovníčka.“ Na chvíľu sa odmlčí. „Že odmietaš opustiť tento svet, i keď to osud zariadil inak.“
„Osud neexistuje,“ ostro sykne mladá žena.
Do uší sa jej vpíja opäť ten trpký smiech. Nechá viečka padnúť, bojovne vystrčí hlavu.
„Dobrý postreh.“
Spraví dva kroky a rozmazaná zem pod ním sa rozjasní.
„Nakoniec, sme si podobní. Silné duše. Vieš, videl som, akosi sa metala, vzpierala ceste na druhú stranu. Vedel som, že práve ty mi pomôžeš. A tak som ťa vytiahol.“
„Vytiahol, odkiaľ?“ zvedavo zdvihne hlavu, všímavo mu blúdi v zreničkách, hľadajúc odpoveď.
„Z toku,“ prosto povie, „Z toku mŕtvych cestujúcich k pokoju.“
Victoria zvažuje jeho slová, rozmýšľa nad každou slabikou, významom.
„Vieš, hnevá ma, ako všetka pocta ide Bohom,“ nenechá ju zareagovať.
„Ľudia by mali oslavovať silných! Nie neexistujúce stvorenia, plné vymyslenej lásky!“ odfrkne si a do tváre mu vstúpi červeň hnevu.
„Tak predsa,“ ticho si zamrmle Victoria pre seba.
„A preto, drahá, ich privedieš na inú vieru. Aby uctievali mňa,“ prísne prižmúri oči. Vysiela k nej neviditeľné chápadlá, paralyzuje ju sladkým zvukom svojich slov.
„Stále neviem, kto si,“ vyhlási dievča.
Sucho sa zachechtá.
„Ako som povedal, na tom nezleží,“ riekne rázne, vpíjajúc sa do nej pohľadom. Preniká do jej mysle, pátra v jej myšlienkach. „Ľudia mi však vravia Diabol.“ Pozrie na ňu spod mihalníc, rozťahuje pery do hravého úsmevu, akoby čakal, čo s ňou jeho slová spravia.
Ryšavej sa rozšíria zreničky. V tornáde myšlienok hľadá tú správnu, tú, ktorá by jej povedala, čo potrebuje.
 „A ako by som to podľa tvojich predstáv mala vykonať?“ opýta sa Victoria napokon s cieleným sarkazmom v hlase. Zostáva zavesená na jeho perách, čaká, čo ďalšie vykĺzne von.
Muž uznanlivo prikývne, stále sa nevzdávajúc svojho postoju k dievčaťu.
„To nechám na teba,“ spojí pery. „Ale rozmysli si, ako sa zachováš. Mohli by sme kraľovať spolu, bojovníčka,“ jemne, ale hrozivo sa pousmeje, upierajúc zrak kamsi do hlbín tmy okolo nich, hľadajúc hriešnu predstavu.
„Ak ma ale zavrhneš, neručím za zdravie tvojej sestry.“  Prebodne ju prísnym pohľadom, akoby jej pod hrdlom podržal dýku. „A ani to, či budeš o sebe vedieť, alebo plávať medzi ostatnými bezduchými ku koncu,“ odmlčí sa, „životnej púte.“
V jeho hlase, pod prikrývkou temnej hry spozná hrozbu.
Victoria o krok ustúpi, keď jej zaborí varovní pohľad do očí. Zamrazí ju. Alexia...
„A teraz choď,“ gestom ruky ju posiela preč, ani čo by ho oberala o čas. „Stačí si v mysli vybaviť miesto a ocitneš sa tam.“
Victoria nechá viečka padnúť.
„A, Victoria,“ osloví ju.
Opäť otvorí oči.
„Áno?“
„Pamätaj, že ťa nikto nevidí a nemôžeš priamo ovplyvňovať tok času.“
Čelo sa jej zvraští v nechápavej grimase.
„Sme len prach, Victoria. Duše uväznené medzi smrťou a životom, dosť silné sa vrátiť. Z našich tiel je popol a ten ťažko hocčo ovplyvní. Musíš sa vynájsť.“
Prikývne, ale v hlave sa jej ozývajú jeho slová zas a znova. Ako ozvena, ako chladný smiech, ako varovanie.
Sme len prach... Nemôžeme nič ovplyvniť.
Ich význam celkom nechápe. Tak len zavrie oči a v mysli si vybaví mesto. Mesto, v ktorom kedysi žila. Mesto ktoré pozná tak dobre, ako človek svoju tvár.
Prebodnú ju spomienky a zaženie horúce slzy.
Odchádza z tohto zvláštneho miesta. 
Je zmätená. Ale jedno vie. Nemôže urobiť, čo od nej žiada.