Blackout

Chapter 1

Jediné, čo si pamätám z tej noci je silná búrka, ktorá so sebou trhala stromy a viedla ich kam sa jej zachcelo. Žiarivé blesky sa dotýkali zeme a cez hromy nikto nepočul ani svoje vlastné slovo, ani padajúci dážď. Neviem, či sa môžeme považovať za vyvolených, alebo prekliatych, keď sme tú noc prežili zatiaľ čo naše rodiny, kamaráti zmizli. Prešli od vtedy už dva roky. Dva roky od Blackoutu.

Ľudia sa začali členiť, vznikli tri najväčšie skupiny – cechy, ktoré bojujú, pomáhajú a chránia. Vo svete sa pohybujú aj menšie skupiny ľudí, obývajú určité miesta, ktoré si chránia ako oko v hlave. To všetko sú normálni ľudia, no potom sme tu my- sólisti. My už si môžeme hovoriť prekliati, pretože to, čo sa s nami stalo po tej noci sa nedá považovať za dar. Zmenili sme sa. Viem, že som mal priateľov, viem, že som bol prvé dni v skupine, ale naša povaha bola úplne iná, než na začiatku, než v normálnom svete. Prekliati. Naša duša sa zmenila, tak ako naše telo. Dokážeme bojovať s armádou neľudských úplne sami. Nespoločenskí, vyvrheli dnešnej spoločnosti, neexistuje možnosť spoločného bytia s niekým. Viem, že so mnou niekoľko týždňov chodila skupinka ľudí, ale aj keď som veľmi chcel, nepočul som o čom sa rozprávajú, nevidel som ich tváre, vedel som len, že so mnou chodia a občas mi dajú jedlo výmenou za ochranu. Potom odišli a mne zostal iba vlastný tieň. Sme iní, nie sme tými, ktorými sme boli. Avšak to je minulosť, ako aj pokojné západy slnka.

Sedím na vysokej streche, ktorá patrí jednej z najvyšších stavieb mesta. Vietor je silnejší než obvykle a obloha so zapadajúcim slnkom plná jesenných farieb pomaly mizne v oblakoch. Všetko ticho, ktoré tu doposiaľ vládlo, sa rozplynie pri prvom blesku, ktorý sa dotkne rozsypanej betónovej cesty.Moje telo sa pohne skoro samo, automaticky, akoby vedelo, že nezostáva veľa času na to, aby som sa skryl. Opustím strechu a skáčem z podlažia na podlažie. V tejto budove neexistuje žiadny nábytok, žiadna stena, za ktorú by sa dalo schovať, je to len holá kostra s podlažiami a strechou. Po Blackoute som nemal problém s telesnými zručnosťami, zatiaľ čo za normálneho života som sa zo svojej kancelárie ani nepohol.

Dolu len vyjdem a rozbehnem sa k malému obchodu, kde mám bezpečie zaručené. Steny, okná, dvere. Všetko je na svojom mieste, mohli by tam byť poličky, aj keď si myslím, že budú prázdne. Už je to doba, čo som natrafil na beštiu, zviera, či jedlo akéhokoľvek druhu. Niekedy som rád, že väčšina mojich ľudských vecí zmizla, pretože s nimi odišla potreba jedla a vody. Nerobí to zo mňa monštrum tiež? Aj tak, keď niečo nájdem, zjem to, väčšina ľudí si nezaslúži prežiť, aj keď tí správni umierajú. Tu život nie je fér a nikdy nebude. Ani v tých najväčších cechoch nevládne rovnosť. Nikdy nevládla a nikdy vládnuť nebude. Všade bude vždy všetko páchnuť po krvi.

Pri behu do obchodu sa otočím za niečiou prítomnosťou. Cítim spoločnosť obyčajného človeka. Avšak to je všetko, nijak inak ho nevnímam. Nepočujem jeho dupot, keď beží rovnakým miestom ako ja, nepočujem jeho hlasný dych, nevnímam jeho postavu ani keď zastaví pred dverami od obchodu kam smerujem. Nikdy pre mňa ľudia inak nevyzerali. Len chodiaca prítomnosť. Nikdy pre mňa nikto neznamenal viac, ani kolegovia v práci, ani vlastná rodina. Možno som len ja takýto, možno sa toto všetko odráža v tom, ako som vnímal svet ja predtým, tak tu ho vnímam presne tak ako pred tým akurát silnejšie. Nevnímam ich slová, dych, kroky, aj keď stoja predo mnou, nevidím ich. Len ich prítomnosť a vražedný pocit, ak by chceli po mne zaútočiť. Na mojich rukách je krv. Zabi, alebo buď zabitý.

Obaja vojdeme dnu. Ako som si myslel, obchodík je úplne prázdny, na zemi leží len neporiadok, ale aj tak sa v ňom začnem hrabať. Zistím, že všetko sa mi hodí ako zbraň, ale po tom, čo nájdem katanu si ju ponechám, pretože sa cítim ako postava v mange či anime. Aspoň trochu som si život tu zjednodušil čo sa týka psychickej stránky. S fyzickou si tiež problémy nerobím. Usúdim, že to na zemi je len nepotrebný neporiadok a sadnem si do kúta. Je tu tma, zvonku sa ozýva bubnujúci dážď a aj sem prúdi vlhký chladný vzduch. Môžem byť rád, že začalo len pršať. Myslím, že by som sa zbláznil, keby som vonku zazrel sneh. Nenávidím ho.

Po niekoľkých minútach moje kútiky zorného pola uvidia oheň a na stene predo mnou sa začnú trepotať tiene regálov. Otočím hlavu. Pravda, upršané dni sú jediná doba, kedy sme v bezpečí pred ľuďmi a monštrami. Tak ako nás, aj ich bubnujúce dažďové kvapky zabíjajú. Prisuniem sa bližšie k ohnisku – sadnem si úplne k nemu a pozerám doňho, pričom jeho teplo objíma moje telo. Prítomnosť onej ľudskej bytosti mi tiež pripadá príjemná. Zdá sa mi, že sa smeje.

Niečo sa dotkne mojej nohy. Pozriem sa na to a uvidím misku s jedlom. Vezmem si ju do ruky. Polievka z plechovky, ktorú musel ohriať pri ohni. Moja pozornosť smeruje k hrejivému plameňu, som ním až veľmi zaujatý. Väčšinou ho nepotrebujem a teraz ho vidím prvýkrát po niekoľkých mesiacoch. Je príjemne teplý, tak ako polievka v mojich rukách. Je to doba, čo som naposledy videl misku a kovovú lyžičku. Nenosí ten človek so sebou prenosný obchod s potrebami do kuchyne?

Opieram sa o kolená, sedím pri ohni a počúvam ako praská, aj keď už pomaly uhasína. Jeho rozsah tepla ustupuje, žiarivo oranžové plamene sa zmenšujú a pukanie prehlušuje dážď za stenami. Oči mám zatvorené, nechávam jeho teplo dopadať na moju tvár.

Zrazu niečo začujem. Tichá neznáma melódia. Rozlepím viečka a zdvihnem hlavu. Je to slabý spev. Som si tým istý. Som si istý, že cez oheň, cez dážď a sem tam cez hlasný hrom zachytím takmer nečujné slová spájajúce sa do melancholickej piesne.

Čo je zač, že ho počujem?

~~~~

Kay, konečne ste sa dočkali, po viac ako pol roku som niečo vydal a napísal, snáď sa vám to páčilo, úprimne povedané, ak by som nemal tak dobrý tým (viť popis) tak z toho asi nič nebude :D

Vydal by som ju včera, ale vylial som si na klávesnicu vodu, so som umieral xd...nakoniec nejde nanešťastie len numerická tak ako by mala, takže buďme šťastný len za to. Jediný normálne fungujúci ntb už nie je taký aký bol, ale stále je najlepší xddd