Obujem si moje okopané adidasky. Mamka mi ich kúpila keď som mala 12. Odvtedy som veľmi nevyrástla, len som vybledla. Obujem si moje okopané adidasky a vyjdem do slnkom zaliateho sveta.
-Dobrý deň.-
Pozdravím sa zo slušnosti a zo zvyku sa usmejem na unavené, zamračené tváre mojich susedov, ktorí fajčia červené malborky a nadávajú deťom, ktoré im pošliapali pri hre kvety v záhone pred vchodom. Pousmejem sa. Veď ten záhon bol aj tak na smiech. Kvety kúpené v supermarkete, umelo vysadené do rovných radov, strihané a pestované na to, aby boli okrasou napriek svojej prirodzenosti.
Šúcham spodky topánok po vlhkom asfalte, vzápätí svoj krok zrýchlim a ani nie o milisekundu utekám ako o život, či za životom, či so životom (?) Búšenie srdca sa zmení v ťažké nádychy a mesto za mojím chrbtom sa stále viac a viac vzďaľuje. Zdá sa však, že jeho prísnemu oku nedokážem ujsť, neskryjem sa pred ním.
Odreté kolená ma štípu, od vyčerpaného pádu. Tak ako sú vyčerpaní tínedžeri týždeň pred maturami, tak ako sú vyčerpané ženy po štyridsiatke, keď sa o nich ich manžel prestane zaujímať, tak ako ma vyčerpáva absurdita tohto moderného mŕtveho sveta.
-Dobrý deň.-
Pozdravím sa zo slušnosti a zo zvyku sa usmejem na predavačku v potravinách. Na tvári má hrubú vrstvu makeupu, ktorý sa jej zachytil najmä vo vráskach. Nad perami má materské znamienko, ktoré v čase jej mladosti muselo pôsobiť veľmi príťažlivo. Jej unavené oči pokrýva vrstva tmavej maskary, zabraňujúca jej vidieť svoje okolie v plnej kráse.
Nevidí zafajčených robotníkov, kupujúcich si jedlo pred dlhými hodinami ťažkej a slabo platenej práce, vyhorených študentov, kupujúcich si energetické nápoje, študujúcich pre šťastie svojich rodičov, zabúdajúcich na svoje vlastné šťastie.
V podstate jej táto čierna clona na očiach pomáha neutopiť sa vo všednosti každodenného života.
-Dobrý deň.-
Pozdravím sa zo slušnosti a zo zvyku sa usmejem na našu školskú psychologičku.
Je to úžasný nápad dať do budovy plnej smutných detí jedného človeka, ktorý sa aspoň tvári, že mu na ich pocitoch záleží.
Sadnem si do hnedého kresla, s ťažkým srdcom a dychom. Moje oči blúdia po miestnosti tak ako ja blúdim cestami života. Miestnosť to nie je najkrajšia a oklieštuje ma pocit, že za jednou stenou moju spoveď počúva riaditeľ a za druhou zástupkyňa.
Vidím ju, ako kľačí na stole, s jej uchom pritisnutým k studenej stene. Jej krátka sukňa sa jej vyhrnula odhaľujúc lem jej čiernych siloniek. Zapisuje si každé moje slovo, aby to bolo zdokumentované, aby o mne mal systém ďalšie informácie.
-Pomoc.-
Zašepkám do skľučujúceho ticha tmy mojej izby. Tak tíško, že je to takmer také hlasné ako nežné povzdychy milencov milujúcich sa napriek nemilosrdnosti sveta. Tak tíško aby ma cez tenké steny mojej izby nezačula žiadna živá či mŕtva duša. Tak tíško, že si nie som istá či som to vyslovila naozaj, alebo je to iba hlasná myšlienka v mojej hlave.
2020
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
