Hviezdy, mraky, smutný chladný vietor, ja a ty. Kráčam cestou, ktorú poznám viac ako samú seba, no dnes sa zdá inakšia, dlhšia, tmavšia, chladnejšia. Pomaly kladiem nohu pred nohu, tak ako mi to otec vždy radil: „Neponáhľaj sa, choď z nohy na nohu."
Tak teda kráčam, kráčam a pripadám si ako v sne. A ty? Ty kráčaš ticho vedľa mňa a svoj vyčítavý pohľad zabodávaš do mojej duše. Je to ako ten nepríjemný sen, kedy pred niečím utekáte alebo niekam idete, no pritom stojíte na mieste. A s každým vašim krokom sa váš cieľ len viac a viac oddiali a vy ste frustrovaní, a vystrašení, a zmätení.
Noc ako každá iná, a predsa iná, neviem presne opísať ako iná, tak pocitovo iná, tak významovo iná, tak inakšie iná.
Veď mi len povedz, že sa ti páčia chlapci.
Len mi to povedz a ja odídem!
Ja neviem.
Nastalo hrobové ticho a v očiach mojej mamy sa zablesklo niečo, čo som nikdy nechcela vidieť, sklamanie, panika, smútok, kvôli mne, kvôli tomu, že jej nemôžem dať odpoveď akú tak zúfalo chce.
Pamätám si, ako som sa prvýkrát zaľúbila a vec, o ktorej ľudia tvrdia, že je jedným z najkrajších pocitov v ľudskom živote, sa stala tým, čo utopilo moju dušu v agónii.
Zamilovať sa je ako padať z veľkej výšky bez toho, aby sme vedeli, že padáme. Zistíme to, až keď spadneme na tvrdú zem. Až keď sa nám roztrieštia všetky kosti v tele a my zostaneme nehybne ležať, bolestivo lapajúc po dychu, s vlasmi zlepenými našou vlastnou krvou a s očami zaliatymi slzami.
Detinská predstava sveta, kde nikomu nebude vadiť, koho pobozkám na lavičke v parku, s kým pôjdem za ruku po námestí, s kým prežijem jedno dlhé vrúcne objatie. Detinská predstava sveta, kde nevinnosť jemného dotyku letmého bozku neprivedie človeka do nebezpečnej situácie.
Z týchto predstáv ma vytrhla moja prvá láska a vrhla ma priamo do studenej reality.
Obliekla som si mikinu, natiahla tenisky, do uší strčila slúchadlá a odišla som z bytu.
Idem von.
Povedala som tak ticho, ako ticho navonok pôsobí moja kričiaca duša, no nestretla som sa s odpoveďou.
A bola som rada, nechcela som nič počuť.
Kráčam dlhými ulicami mesta, slnko zapadá a okolité domy zafarbuje na oranžovo, a ty si po mojom boku. Viem, že sa ti páči západ slnka. Obzriem sa očakávajúc vidieť ťa obdivovať tento prírodný úkaz, no moje oči sa stretnú s tými tvojimi. Slnečné lúče vytvárajú v tvojich očiach mozaiku tých najkrajších farieb aké som kedy videla.
A v tom momente, v tej sekunde, mi príde svet zasa tak detinsky nevinný. V tom momente si prajem dotknúť sa tvojej duše.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
