,, Prepáč " [Victuuri]

II.

,, Viktor čo medzi nami vlastne je?"

Hneď ako som vyslovil tieto slová v miestnosti nastalo hrobové ticho. Striebro vlasý rus sa na mňa pozrel najprv nechápajúcim, a v zápästí i trochu vystrašeným pohľadom. Neviem čo si o jeho reakcií mám myslieť. Ak mám pravdu povedať, zaskočila ma. Netuším čo som od toho čakal. Možno, že povie niaku zo svojích vtipných poznámok a tým má ako vždy uistí. Teraz ale len na mňa pozeral ako na zjavenie. Toto som nedával. Zišiel som z neho a pri dverách ešte dodal: ,, Na komode máš raňajky"

Chcel som sa odrágovať.
Potreboval som sa odrágovať...
Išiel som si sadnúť na gauč lenže ku mne pribehol Macachin s jeho prázdnou miskou. Naplnil som mu misku, pohladkal ho a už si išiel sadnúť na gauč.

Nechcel som ho s tým zaraziť. Len som to chcel vedieť. Chcel som vedieť čo všetko si môžem v jeho prítomnosti dovoliť, aby som predišiel zbytočným hádkam. Čo všetko mu môžem povedať.

Nemal mal som ďaleko od sĺz keď som ucítil dve silné paže ktoré ma pritlačili o operadlo gauča. Zľakol som sa lebo nič takéto som nečakal.

,,Prepáč Yuri... Nechcel som ťa mojou reakciou zdesiť, len ma tvoja otázka zarazila, lebo nedokážem prísť na odpoveď. Takže, čo chceš aby medzi nami bolo?"

Nedokázal som sa opäť pohnúť. Ako on nedokázal prísť na odpoveď k mojej otázke, nedokázal som ja prísť na odpoveď k tej jeho.

A potom mi to došlo.

Nedokážem na tú otázku odpovedať lebo mám ešte pár otázok, na ktoré som sa bál opýtať.

I pod jeho objatím som sa vystrel, zdvihol hlavu a zase sa zahľadel do jeho nebesky modrých očí.
To dáš. Táto otázka je oproti ten predošlej nič. Stačí to len vysloviť nahlas...

,, Myslel si to vážne keď si povedal že ak vyhrám zlato, zoberieme sa?"

Tentoraz však nevyzeral vystrašene, nechápajúco alebo niako podobne. Teraz vyzeral že len hľadá tie správne slová, pomocou ktorých mi odpovie na moju otázku. 

Už som si myslel že mi nakoniec neodpovie, kým sa zhlboka nenadýchol. 

,, Poviem ti pravdu. Keď som to povedal prvý raz, nemyslel som to vážne, skôr ako vtip na ktorom sa všetci zasmejeme. Nó, až potom som pochopil že to každý zobral seriózne. Zdesilo ma to a chcel som im to vysvetliť, lenže keď som uvidel ako vďaka tomu chceš vyhrať ešte viac, nemal som silu niečo také urobiť. Vtedy som bol presvedčený že vyhráš. Doteraz si myslím že tý porodcovia by mali zájsť k očnému. Neviem kde všade sa pozerali ale na teba určite nie, to by si vyhral.
Ja, ehm.... síce neviem čo presne je medzi nami ale viem čo k tebe cítim Yuri"

Predtýmto Viktorovím predslovom som mal slzy na krajíčku. Po ňom plačem. Ale nie sú to slzy smútku, ale šťastia. Viktor si všimol že plačem, rýchlo obišiel gauč a kľakol si predo mňa. 

,, Yuri-?"

Musel som ho objať. Potreboval som ho cítiť u seba. Obidvaja sme kľačali na zemi pred gaučom, a ja som mu ticho vzlikal do ramena.

Obímali sme dlho a všetko ostatné nám bolo vedľajšie, Existovali sme len ja a on. To nám stačilo.

Cítil som ako ma začali štípať oči.  Dopadala na mňa únava. Nevstával som pred chvíľou? Nad tým som sa už nestihol zamyslieť lebo si ma už privlastnila ríša snov. Posledné čo som započul bolo: 

,, Ya tebya liubliu Yuri "

Som tu zas 🤣. Rozhodla som sa že nakoniec tých kapitol urobím viac tak sa môžte na čo tešiť.
Písanie týchto kapitol ma baví samo o sebe. Píšem to na počítači, a editujem na mobile 😅 Okey, to je pre dnešok všetko takže zase u ďalšej kapitoly

Vicky