ᴹᴬᴷᴱ ᴵᵀ ᴿᴵᴳᴴᵀ / ʲ.ʲᵏ

33

Zišli sme dole hotelom a hlavne nenápadne sme sa snažili dostať von z hotela. Predný vchod okupovali fanúšičky, ktoré zistili, kde asi koncert je. Aj keď mali chalani koncert a únava bola jasná, Jungkooka očividne nezastaví ani fakt, že bol v nemocnici. Niekedy mi vadí, že je taký premotivovaný ale klamala by som, keby som povedala, že sa mi to nevyhovuje. Neviem prečo, ale po poslednom rozhovore vo vírivke som nabrala úplne iný druh istoty. Možno som len hlúpo zamilovaná.

Dostali sme sa von zadným vchodom, kde preplietol ruku s jeho. Nikdy sme neboli oficialne von. Vždy sme sa zašívalí a verejné miesta boli tabu. Nikdy by som ho do toho ani netlačila. Do riti, veď on je tu ten hlavný. 

"Kde presne ideme?" nahodila som tému a sledovala ako kráčame vpred. Nikde. 

"Je tu pekný park. Cez deň je síce úžasný ale večer to je podľa mňa romantickejšie." odpovedal mi jednoducho a nevenoval mi ani pohľad.

"Takto sme ešte nikde neboli." tichšie som zamumlala a sledovala, kde ma vedie.

"Preto toho musíme veľa stihnúť." iba sa pousmial pod rúškom a ja som sa neubránila tiež. Zatiahol ma do nejakých uličiek. Preberali sme okolie a hovoril mi nejaké príhody z minulých koncertov. Celkom ma to zaujímalo, aj keď na koncert sme my asistentky museli byť zalezené vzadu aby sme neprekážali. 

Na konci našej púte som už začala vnímať svetlá na začiatku nejakej cestičky, ktorá pozdĺž celého chodníka mala zakvitnuté čerešne. Ružové stromy a svetlá lamp robili neskutočnú atmosféru. Hviezdy svietili a naboku šumela rieka. Wow.

"Páči sa ti to?" spýtal sa trochu skúmavo. Ani som nebola schopná na neho pozrieť. Prezerala som si miesto a iba prikývla. "Konečne som ťa ohúril, to som ťa musel dotiahnúť až do Japonska." prevrátil oči a pomaly sme začali kráčať uličkou. Pevne som zvierala jeho ruku a obzerala sa naokolo seba. Bolo tu pár ľudí, ale nikto sa na nás ani nepozrel. Bolo tu veľa párov. Asi je to nejaký spot pre zamilovaných. 

"Nevedela som, že si na takéto romantické veci." musela som priznať. "Ale prekonal si sa." dodala som a trochu mu zdvihla ego. Sama som nevedela, že takéto veci by sa mi páčili. Vždy som myslela, že nejaká kaviareň na rohu ulice je najromantickejšie miesto ale očividne som žila v omyle. 

"Sakury sú symbolom lásky." vypustil len tak do vetra. 

"Miluješ ma?" sama neviem, prečo som to povedala. Jeho pohľad sa otočil na mňa a jeho oči ma prebodli. Síce bol zahalený a ledva som niečo videla, ale jeho oči niekedy bohato stačia.

"Strašne moc ťa milujem." odpovedal po chvíli a hneď na to odbočil pohľadom. Jeho pohľad sklopil hneď na to na zem a potom skontroloval moju reakciu. "Je to zvláštne, takto to povedať." neodpustil si.

"Aj ja ťa milujem." uistila som ho. Moje slová zo mňa vypadli veľmi rýchlo a hlavne v daný moment úprimne. Vždy som sa to sama seba pýtala, ale vtedy som bola sama v izbe a hovorila som si, že to nie je asi celkom pravda, použiť také silné slová, ale keď som s ním, úplne to dodáva tým slovám váhu. 

Po slovách ostalo trochu ticho. Kráčali sme a každý zaliezli zase do seba. Nejdeme si klamať, sme celkom chladné a uzavreté bytosti. Faktom je, že neriešime všeobecne vzťahy a preto je to také divné, že sme sa práve my dvaja stretli a nechali sa takto hlúpo namotať.

"Nie som dobrý v týchto veciach." potiahol ma na lavičku. Sadol si a stále držal moju ruku. "Nie som na tieto veci. Romantické randenie, vyznávanie citov, písanie básni, kupovanie kvetov alebo dramatické gestá typu požiadanie o ruku niekde na námestí." priznal sa bez nejakého nátlaku. Jeho pohľad skočil na mňa a ja som pocítila, že som dostala slovo.

"Ja viem." priznala som. "Hneď od začiatku si bol dosť odmeraný. Pôsobíš tak." natočila som sa na neho. "Ja neviem či taká som. Poriadny vzťah som ani nemala a nikdy som neriešila chlapcov." moje stredoškolské časy sú plné priateľov a nie letných lások.

"Myslím, že to je aj tým, že som tak mladý začal riešiť prítomnosť a úplne mi vypadlo, čo bude potom. Vždy to bolo len o spievaní a tancovaní. Nemyslel som, že mi niečo chýba." cukol hlavou a sťažka ovzdychol.

"To ti nemôže nikto zazlievať za zlé." podporila som ho.

"Kamaráti behajú po kluboch a ja som v lietadle na koncert. Nemyslíš, že som niečo zmeškal? Akoby som preskočil nejaké kapitoly a teraz zisťujem, aké úžasne by bolo ich prežiť. Ale ťažko povedať,...ako by to bolo inak." mykol ramenami a ja som cítila ako atmosféra poberá viac na smutný ako šťastný smer.

"Ale vieš, o čo by si prišiel, keby si to tak nespravil." dala som hlavu nabok a jeho hlavu pootočila za bradu na môj smer. 

"Dáš mi pusu?" spýtal sa kým som ju držala. Trochu som zhrbila obočie. Tu? Teraz? Je tu predsa veľa ľudí. "Neboj sa, aj tak si nás nikto nevšíma." upokojil ma a ja som iba slabo prikývla. Stiahol si rúško na bradu a ja som ho následovala. Slabo sa obtrel o moje pery a odtiahol. Hneď som si nasadila rúško ale on sa teda neponáhľal. 

"Takto riskovať." podotkla som a skontrolovala som, či je skrytá čo najväčšia časť tváre.

"Prosím ťa, ja tým žijem." mávol rukou. "Keď sme pri tom. Taeho som odpratal ku Namjoonovi a Jinovi, takže dnes večer môžeš riskovať a spať u mňa na izbe." hneď sa na mňa otočil.

"Očividne máš všetko premyslené." oprela som sa o lavičku. Nebola som dvakrát nadšená. Ale povedzme si narovinu, ako moc sa toto celé dá ešte ťahať za vlasy. Furt robíme všetko tak, že dva kroky vpred a jeden a pol vzad. A mňa to už ani nebaví. Skrývať sa a všetko si odopierať.

"Achare poviem, že idem do klubu a uvidím, kedy prídem." otočila som sa na drahého a on sa zasmial tak naširoko, že jeho oči sa dali do tvaru priamky. Asi som mu spravila radosť.