Clona (Dokončené, prebieha úprava a prepis)

Kapitola XIV

Ráno, pred nástupom do práce skočil spolu so Štefanom na parkovisko, kde stála jeho V3S-ka. Už mu raz spomínal, že mu z nej niekto ukradol akési diely krátko po Vojne. Rozhodol sa, že je najvyšší čas zistiť, ktoré diely presne mu chýbajú a čo najskôr vozidlo opraviť.

Dušana zobral so sebou, pretože dnes mali byť v práci spolu a keď tak mu mohol asistovať. Keď otvoril kapotu, neuveriteľne zanadával. Zistil, že mu zmizlo ešte viac dielov, ako keď ju kontroloval naposledy. Ten, koho to baví, to oľutuje.

„Dušan, poď mi to podržať." zavolal naňho. Jedným okom nazrel do vnútra auta. Príliš sa v tom nevyznal, no aj jeho neskúseným pohľadom si všimol, že niečo nie je správne. Števo si za neustáleho kliatia na papier zapísal chýbajúce diely. Nahnevaný zatvoril kapotu a spolu sa vybrali do domu, kde mali Lovci svoju ústredňu. Krásny začiatok dňa.

Dušan odomkol dvere a sadol si za pult na rohu. Dnes mal zapisovať zákazky a vyberať peniaze práve on, Štefan mal na starosti revíziu zbraní a vybavenia. Bola to nudná práca, no museli to robiť. Vyložil si nohy na pult a čakal, či dnes niekto príde. Števo sediaci za pracovným stolom začal rozoberať a čistiť samopal.

Rozhodol sa, že mu pomôže. Sadol si oproti nemu a zobral si plynovú masku. Používali ich málokedy, no občas boli potrebné. Vďaka filtrom umiestneným v lícnej časti masky spôsobovalo ich vymieňanie priam fyzickú bolesť. Chvíľu sa s nimi mocoval, a nakoniec sa mu podarilo vymeniť filtre na dvoch maskách, kým dnu začali vchádzať prvý ľudia.

Postupne vypočul každého jedného z nich, zapísal ich požiadavku a vybral peniaze. Istého muža musel vyhnať preč a jeho zákazku zrušiť, keďže z nejakého dôvodu odmietal zaplatiť. Po pár hodinách mal zaplnený celý papier, čo znamenalo, že sa čoskoro vyberú do Mesta, a že ďalších ľudí príjmu až po návrate.

Znova si prečítal popísaný papier a chytil sa za hlavu. Ako hovoril Eugen, samé hovadiny! No dokým platia, stojí to za to. Ani si neuvedomil, ako rýchlo deň ubehol. Všimol si, že už sa stmieva. Pomohol svojmu kolegovi vyčistiť posledný samopal a potom spolu napchali náboje do prázdnych zásobníkov.

Nadnes boli hotoví a chystali sa na odchod, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Dnu vstúpil Feri, Lesanin synovec. Keď pred sebou uvidel Dušana, zarazil sa. Nevedel, že tu pracuje.
„Ty si Lovec?" spýtal sa ho s neskrývaným úžasom. Prikývol.
„Ja... nechcem rušiť takto neskoro, ale... teta Lesana ma poslala."
„V pohode, Ferko, aj tak som jej to dlžný. Čo potrebujete?" Chlapec mu podal malý papierik. Fero nevedel čítať, takže nevedel ani, o čo ho žiadala jeho teta.

Chcela fľašu liehu, poprípade aj dve. Tak to mali šťastie, nejaké mali tú v sklade, presne pre takýto prípad. Vláčiť objemné fľaše cez celé Mesto sa nikomu nechcelo.
„Dala ti teta aj peniaze?" spýtal sa ho. Chlapec prikývol a vložil mu ich do ruky. Dal ich do nádoby, kde sa dávali všetky vyzbierané mince. Otvoril dvere do skladu a po chvíli pátrania medzi policami našiel dve fľaše liehu. Podal mu ich.

„Ď... Ďakujem." Ďakujem? Čudné, chlapčisko jedno k nemu bolo vždy drzé a zrazu mu ďakuje. Dosť ho to potešilo. Už odchádzal, keď ho v tom zastavil.
„Feri, počkaj." Vytiahol z vrecka vystrelenú nábojnicu, ktorú dvihol zo zeme keď Eugen zabil na ceste toho tvora. Podal ju Ferkovi. Ten na ňu s úžasom hľadel, ešte raz mu poďakoval a rozbehol sa aj s fľašami domov.

Už išli zamykať, keď na nich spoza brány vedúcej vonku niekto zatrúbil.
„To bude druhá skupina" oznámil mu Števo „išli von tuším včera." Otvorili ťažkú železnú bránu a dnu vošiel veľký nákladiak.

Keď zaparkovali na parkovisku za domom, vyšlo z nej šesť mužov. Dušan ich síce poznal len z videnia, no Štefan sa s nimi radostne zvítal. Dušanovi sa predstavili a podali si s ním ruky. Do niekoľkých sekúnd všetky mená zabudol. Vošli do domu a on so Števom sa pobrali preč.

Dnes stíhal ísť do krčmy za svojim kamarátom Robom, no ešte predtým pôjde pozrieť svoju sestru. Od Horvátha mal v najbližšom čase pravdepodobne pokoj. Dnes bol celkom normálny deň. Taký už dlho nezažil.