Clona (Dokončené, prebieha úprava a prepis)

Kapitola III.

Sedeli v opustenej vodárni - nevedela ako dlho. Vonku bolo stále počuť šuštanie kríkov a kroky veľkých zvierat. Našťastie sa nijako nedokázali dostať dnu, no stále sa o to pokúšali. Ozvalo sa škrabanie ostrých pazúrov na železných dverách. Tak skoro sa nevzdajú. Zaznelo odporné zavýjanie. Zamrazilo ich.

Prvá sa odvážila postaviť Júlia. Prešla okolo akejsi zníženej časti podlahy, plnej skla a kamenia ku železným schodom vedúcim hore, na kovovú plošinu, z ktorej bolo dobre vidno na celú budovu. Ostatní ju sledovali, ale len Jan sa postavil a šiel za ňou.

Vyšla hore po schodoch. Všimla si, že na úrovni platformy sú okná, ktorými by sa dalo vyliezť von. Prešla až na koniec, k najvzdialenejšiemu oknu, na opačnej strane vodárne, ako boli oni. Všimla si že k nej kráča Jan.

Vykukla z okna. Zahliadla tmavú siluetu, striehnucu v kríkoch pod ním. Warg sa rozhliadal okolo seba. V tom obrátil hlavu dohora, presne jej smerom. Rýchlo sa od okna odvrátila. Pravdepodobne si ju nevšimol.

„Tadeto by sme mohli utiecť, ak by sa nám podarilo všetkých odohnať preč." povedala Janovi.
„Blbosť," namietol „stačí že by nás z diaľky započuli, alebo uvideli, a bolo by po nás. Mali by sme počkať, kým odídu preč. Nebudú tu čakať naveky."
„Ani mi tu nemôžme čakať naveky. Pozri sa v akom stave sú. Mám pocit, že otcovi z toho hrablo. Videl si ako sa tvári? Ani sa ku mne neozval."
„Môj otec to neprežil." smutne si vzdychol.

Rozhodli sa vydať naspäť k ostatným.
„Jan," odmlčala sa „Emila mi je ľúto." Poznala jeho otca, Jan za ním často chodil, no v poslednom čase nemohol, mali v dedine veľa práce.
„Myslíš, že sa budeme môcť vrátiť späť?" spýtala sa ho.
„Nie, ak nás nechajú na pokoji, výberu sa presne tam, k ulovenej koristi. A navyše, onedlho z toho všetkého zostane len kus spálenej zeme. Určite by som tam už nechodil."

Vrátili sa k ostatným. Už spali.
„Zostanem hore do pol noci, potom ťa zobudím." Jan sa rozhodol, že prvú hliadku dnes bude mať on. Ľahla si na tvrdý betón a takmer hneď zaspala. V snoch sa jej zjavovali záblesky minulosti.

Ako deti sa na toto miesto chodili hrávať. Pred štyrmi rokmi, v ten deň, tu bola so svojou najlepšou kamarátkou Terezou. Pamätala si, ako videla vysoko nad lesom letieť lietadlá smerom od Mesta.

Po pár minútach sa ozval strašný rachot a spoza horizontu zazreli veľký atómový hríb. Obloha sčervenala, ako sa zväčšoval. Žiara z neho ich oslepila. Pár minút nič nevideli. Nič. Keď sa Júlii konečne začali pred očami zjavovať nejasné obrysy stromov, našla Terezu, ešte stále oslepenú. Ukľudnila ju a viedla smerom k dedine. Po chvíli sa aj jej vrátil zrak a začali utekať smerom domov. Keď dobehli do dediny, všetci boli vonku a hľadeli smerom na Mesto. Nevedeli čo majú robiť. Mohli len stáť a prizerať sa zničeniu sveta.

Júlia so slzami v očiach našla otca. Zaviedol ju do domu a povedal jej, aby tam ostala. Potom odišiel niekam von. V dome zostala sama. Matku nikdy nepoznala, umrela pri jej pôrode. Podišla k oknu, a vyhliadla. Aj odtiaľ bolo stále vidno obrovský hríb. V telke, v akomsi dokumente, videla jeden trik. Natiahla ruku zatnutú v päsť pred seba, smerom k výbuchu, a vystrela palec. Porovnala veľkosť svojho palca s hríbom. Našťastie nebol väčší od jej parstu. V dokumente hovorili, že ak je hríb väčší v porovnaní s našim palcom, je potrebné sa do pätnástich minút zbaliť a odísť čo najďalej. Mali šťastie, boli v bezpečnej vzdialenosti.

No v tom si všimla niečo čudné. Ľudia vonku začali jeden po druhom padať na zem, kožu mali neprirodzene bordovú. V tom prišiel späť otec. Tvár mal celú červenú a motalo ho od závratu. Niečo bolo zle. Povedal jej, aby sa schovala čo najďalej od okna. Počúvla ho a schúlila sa do kúta. Otec vytiahol zo skrine starú vojenskú vysielačku a zapol ju. Naladil sa na správnu frekvenciu a počúval. Júlia toho veľa nerozumela, ale zaregistrovala útržky viet vychádzajúcich zo slúchadla: „...nevychádzajte z... ... experimentálna zbraň... ...zabráňte kontaktu so slnkom.... ...Clona...