Zamilovaný 1/4

2

Seokjin pov.

Sedel som na schodoch pred školou. Celú dobu som sa pozeral do zeme až tak, že som ani nezaregistroval kedy prišli moji kamaráti. Po mojej pravej strane si sadli Park Jimin a Jung Hoseok a na ľavej strane sedeli Min Yoongi a Kang Ahri. Ahri a Yoongi si dačo čítali a vôbec nám nevenovali pozornosť. Človek by si normálne pomyslel, že medzi nimi dačo je. (Hoseok mal čierne vlasy, Jimin mal fialové vlasy, Yoongi mal tyrkisové vlasy a Ahri mala hnedé vlasy s fialovo-modro-rúžovo-žltým ombré a k tomu aj zopár pramienkov). Ahri bola z nás najmenšia jej výška bola 168 cm, Jimin a Yoongi mali 173-174 cm, Hoseok mal 177 cm, no a ja som mal 179 cm.

"Prečo si tak v strese?" začal Hoseok konverzáciu medzi nami

"Viete ako je ten náramok pre mňa dôležitý. Sakra rodičia ma zabijú ak sa dozvedia, že som ho stratil. Sakra čo keď ma prinútia aby som si našiel dievča."

"Dobre. Na dievčatá myslieť nemusíte. Nebudete mať žiadne dievča." zapojil sa Jimin

"Nehovor to preto, že som štíhli. To nie je dôvod."

"Ak takto pekne hovoríš som si istý, že všetci chlapi k vám prídu." pokračoval Jimin

"Do riti. Som chlapec."

"Čokoľvek. Môžete byť ticho?! Študujem." pridala sa Ahri

Sedeli sme tam desať minút, keď zrazu prišli traja chalani. Nevidel som im do tváre lebo som sa stále pozeral do zeme a rozmýšľal, že kde som ho mohol stratiť.

"Do riti." povedal Jimin

"Je pekný." pridal sa Hoseok

"To je pravda." pokračoval Jimin

"Prepáčte." 

Povedal neznámy mužský hlas až som musel zdvihnúť hlavu lebo som bol zvedavý ako vyzerá a ten jeho hlas my naháňal až zimomriavky. Hneď ako som sa pozrel na chalana stojaceho predo mnou tak sa v mojom brušku akoby dačo začalo prebúdzať. Chalan mal krásne hnedé oči, hrubý hlas a jeho farba vlasov bola svetlo modrá. 

"Včera ste stratili svoj náramok. Som tu aby som ti ho vrátil." povedal chalan s modrými vlasmi stojaci predo mnou 

Okamžite som sa postavil a podišiel som k chalanovi, ktorý bol skoro tak isto vysoký ako ja ale bol o 1 cm vyšší. Zobral som do ruky svoj náramok.

"Ďakujem ti veľmi pekne."

"Počkaj. Čo ste uverejnili včera myslíš to vážne?"

Nechápal som a tak isto som počul ako sa moji kamaráti začínajú smiať. Chcel som na nich nakričať nech sú ticho, ale najprv som musel doriešiť to čo sa dialo predo mnou.

"Aký príspevok?"

"Povedali ste, že ak vám niekto vráti náhrdelník tak dostane odmenu."

"Oooohhhh. Správne. Čo chceš? Môžem ti dať čokoľvek."

"Môžem ťa baliť?"

"Som si istá." zapojila sa Ahri

"Baliť koho?" nechápavo som sa opýtal

"Chcem teba."

Pozrel som sa na kamarátov a všetci sa usmievali ako dáke slniečka iba ja som sa tváril, že čo. Otočil som sa nazad na toho vysokého chalana.

"Myslíš mňa?"

"Áno. Teba. Mám ťa rád. Ale ak mi to nedovolíš tak ti to nevrátim."