Like really ?

Ou shit !

Aha okno, že ma to nenapadlo skôr...

S ťažkosťami som sa postavila z postele. Strhla som návlečky z periny , vankúša a aj plachtu. Zviazala som ich dokopy, no neboli dosť dlhé na to, aby dočiahli na zem, pretože som bola na druhom poschodí.

Nevadí pomyslela som si. To dám. zaviazala som takzvané ,,lano,, o posteľ a vyhodila som ho von oknom. 

Dokrivkala som k oknu a pomaly som sa spúšťala dolu. Už som bola na konci toho lana, ale ešte mi ostávalo cca 2,5 metra. Nádýchla som sa a skočila som, lenže keď som mala dopadnúť na nohy, tak sa mi tá moja zranená podlamila a ja som spadla na zem. Rozbila som si koleno, lenže to by som nebola ja keby som nemala ešte väčšiu smolu.

Ležala som pred vchodovými dverami, z ktorých vychádzal Harry. Do riti ! Zahrešila som v duchu. 

,,Ale, ale koho to tu máme.´´ usmial sa Harry keď som sa snažila postaviť zo zeme, čo sa mi nakoniec podarilo.

,,Ako sa ti podarilo dostať sa sem ?´´ spýtal sa ma a ešte stále sa uškŕňal. 

Pozrela som sa hore. On sa pozrel tiež a len sa usmial a pokrútil hlavou. Mohla som mu újsť, keď sa na mňa nepozeral, tak som ho sotila a rozutekala som sa. Ale priznajme si, že so zranenou nohou to nieje nič moc. 

Harry ma ľahko dobehol chytil ma za ruku a ťahal ku dverám. Môj pokus o útek sa ešte neskončil, tak som mu stúpila na  nohu a dúfala som, že ma pustí, lenže on ma stále držal.

Oprel ma o stenu toho domu, bol tesne pri mne a vypadalo to divne, pretože som od neho o hlavu a pol nižšia. Keď som sa na neho pozerala z dola bolo to trochu odstrašujúce.

Zrazu ma chytil pod krkom a zdvihol ma tak, aby som mala moju tvár v rovnakej výške ako má on.

,,Moja zlatá, ty sa nebudeš pokúšať o útek, pretože sa ti to nikdy nepodarí. Môžeš byť rada, že tu ešte niesú moji chlapi, pretože oni budú strážiť okolie a keby tu boli, tak už si dávno mŕtva!´´ Pozeral sa na mňa tými jeho smaragdovými očami. Asi si myslel, že pôsobí odstrašujúco, ale pôsobil ako... Neviem to popísať, asi malý chlapec, ktorý sa snaží hrať na drsného.

Zasmiala som sa. ,,Na čom sa smeješ? Nemala by si sa smiať,ale prosiť aby som ťa pustil, a aby si sa konečne mohla nadýchnuť.´´

,,Teba vživote nikdy prosiť nebudem.´´ povedala som priškrteným hlasom, a už mi vážne dochádzal dych.

Harrymu sa ústa stiahli do rovnej priamky, povzdychol si a potom ma pustil. Padla som na zem a lapala po dychu. Jemu  to bola zjavne jedno, pretože ma chytil a ťahal ma dovnútra.

Keď sme prechádzali cez obývačku ku schodom do mojej izby, tak sme stretli chalanov ,,mafiánov,, a tí na nás začudovane pozerali. ,,Potom vám všetko poviem.´´ Keď to Harry hovoril, neobťažoval sa na nich pozrieť, len ma zaviedol do mojej izby.

,,Zober tie prestieradlá a navleč periny. A keď ťa ešte raz uvidím zakrádať sa stadiaľto, tak ťa zastrelím.´´ Keď to dopovedal, čakal na moju reakciu.

,,Ako tak rozmýšľam, asi mi to bude jedno.´´ Odvetila som mu s úplnym pokojom. On sa na mňa pozrel tak, akokeby to najradšej spravil teraz.

,,Ešte k tej večeri, keď prídeš neskoro, tak budeš mŕtva a keď neposlúchneš na druhý krát, tak ti môžeme streliť a ešte keď nás naštves, tak ťa buď zastrelíme alebo ti strelíme. To je už podľa toho ako moc naštvaní budeme.´´ Povedal, keď odchádzal a ešte k tomu na mňa žmurkol.

Pozrela som sa na hodiny bolo niečo okolo šiestej. Mám ešte hodinu a pol, tak som šla do sprchy. Predstavila som si, že je eštelen ráno a ja sa chytsám na výlet s Danielle. Keď som sa osprchovala zbadala som lekárničku, na poličke. Super to sa mi zíde, len keby som na ňu dočiahla.