Soukoku in omegaverse (SK/CZ)

5. Prvý bozk

Preberiem sa vo svojej posteli. Zakrytý až po uši. Prvé čo si však všimnem je niečo studené na mojom čele. Pomaly sa posadím a z čela mi padne malý uterák s mrazenou zeleninou. Spomínam si na stretnutie s Dazaiom, ale posledné minúty si moc nepamätám. Našťastie ma teplota prešla, ale stále sa citim slabo. Nohy mám ako z gumy a to nehovotim o chrbáte a krku. Pomaly sa natiahnem a zanadávam keď ucitim kŕčovitú bolesť. Povzdychnem si a snazim sa pomaly postaviť. Dám zo seba dole nohavice lebo mi je až moc teplo a vezmem mrazenú zeleninu naspäť do chladničky. Som ako po desiatich vínach. Ach bože, prečo som vlastne dostal takú teplotu a slabosť? S tou otázkou som pustil kávovar a oprel sa o linku. V tom som si všimol Dazaia na gauči. Naše pohľady sa stretli: jeho bol viac menej detinský, culil sa a stále behal pohladom raz na mňa a potom na moju dolnú časť tela. Spomenul som si že mám len boxerky. Prudko som si stiahol tričko viac dole ku kolenám.
,,PreSTAň ČuMIeŤ, idiOT!!!!" ukázal som naňho prstom a zavrčal. Dazai sa rozosmial ako malý a postavil sa z gauča. Pomaly prišiel ku mne. Stále som cítil tú jeho alfu. Bola cítiť v celom mojom byte.
,,Asi je toto jeden z tvojich prvých ruthov spôsobených alfou." zasmial sa šibalsky a prišiel ku mne. Naše telá rozdelovalo len pár centimetrov. Začalo mi silno haprovať srdce. Hlava sa mi začala krútiť a moje líca nabrali červenú farbu. Ah, jasné,. Ruth. Spomínam si. Moja omega si podvedome vyberá alfu. Sakra. Prečo ale Dazai? Prečo tento dement!
,,Môžeš prosím ťa ustúpiť?!" položí svoje ruky na jeho hruď s cieľom ho odstrčiť ale moje telo zmäkne. Jediné na čo sa zmôžem sú moje ruky položené na jeho hrudi. Celý som červený a snažím sa tie city a chtíč potláčať, ale je mi jasné že som ako otvorená verejná kniha. Dazai číta zo mňa všetky emócie nech sa snažím akokoľvek vyhnúť jeho pohľadu.
Zacítil som jemný vánok na mojej tvári a keď zdvihnem pohľad stretnem sa s mahagónovými očami. Začnem sa v nich strácať. Sú tak krásne, nikdy som si nevšimol tie odtiene červenej podobné dozretému vínu. Moja ruka ktorá kedysi spočinula na jeho hrudi zrazu prechádzala prstami pod jeho očami a jemne ho hladí.
,,Chuuya..." zašepká nežne Dazai. Jeho ruky zablúdia na moje boky a viac si ma k sebe pritiahne. Pravou rukou mi ptejde nežne po krku a chytí ma za bradu. Trocha pootvorím ústa a pozriem na tie jeho tenké za to vlhké pery.
,,O-Osamu...?" vyjde zo mňa nesmelo. Nikdy som ho tak neoslovil. Ale mal som pocit že to takto musí byť. Okolo mňa sa utvorila vôňa mojej omegy a jeho alfy. Bolo to všade okolo nás. Ako veľká bublina ktorú sme mohli narušiť len mi. O čom to tu vlastne premýšľam? Ovláda ma omega, zahmlieva mi mozog tými jebnutými pudmi...
,,Nazval si ma mojím menom, to som od teba nikdy nepočul." jeho hlas je akonežný vánok. Ten ranný svieži. Nakloním hlavu na stranu a obtriem sa nosom o ten jeho. ,,Zopakuj to... Povedz znova moje meno, Chuuya~!" zažobre a priblíži sa ku mne tvárou bližšie, až sa skoro naozaj dotýkame pier toho druhého.
,,Osamu~!" poviem to tento raz sebavedomejšie a uškrniem sa pri tom. Prejdem mu prstami po krku a zájdem mu na zátilok kde sa mu začnem hrať s vlasmi.
,,Ach, Chuuya~! Chcel by som aby si to slovo kričal a vzdychal... Len pre mňa~" zájde mi rukou pod tričko a vyhľadáva moje bradavky. No už len jeho samotný dotyk na mojej holej pokožke je pre mňa ako raj. Pod každým jeho dotykom mi pokožka jrmne elektrizuje.
,,N-Nemôžme... Ah~" vzdychnem potichu keď mi nájde bradavku. Nakloním hlavu na bok a odvrátim pohľad. Dazaiová tvár sa ocitne na mojom krku. Citim jeho teplý dych.
,, Môžme, sme predsa dospelý... Môžem ti pomôcť z ruthom~" zasmieva a oblizne mi krk a ja vzdychnem. Je pravda že potrebujem s tým pomôcť... Ale nie som si istý či robím dobre. Oblizuje mi stále to miesto na krku. Presne viem na čo myslí. Debil!
,, Dazai, ideme na to moc rýchlo..." snažím sa ho odstrčiť ale drží ma pevne.
,,Vieš ako moc sa musím premáhať aby som ťa tu nevyzliekol a neznásilnil?" trocha sa odsunie a ja hneď na to ako dopovie znervózniem a sčerveniem ako to víno na poličkre v kuchyni. Pozriem na kávovar ktorý mi určite už dávno pripravil moju vysnenú kávu.
,, Myslím že by si mal ísť..."
,, Prečo!?"
,, Proste... Hmm... Potrebujem byť sám." Dazai ma pustí ale stále je pri mne. Pozerám sa na stranu. Ďaleko od jeho prekrásnych očí.
,, Nestačili ti tie 3 roky?" zamrmle až som to skoro nezachytil. Pozriem naňho a pohnem sa smerom ku dverám od bytu. On pomaly príde, obuje sa a keď mu otvorím dvere a vidím ako sa zmieril s tym že odchádza zastavím ho. Zaťahám ho za kabát. Otočí sa ku mne a vezmem ho za golier aby sa zohol.
,,Príď zajtra o 5 večer." zašepkám. Postavím sa na špičky a pobozkám ho. Nežne a nesmelo. Bozk netrval dlho. Ale aj tak vo mne spôsobilo motýle v bruchu Dazai nestihol spraviť nič a už som za sebou zatváral dvere a hneď som sa o ne oprel. Takto som nikdy červený nebol.