NIALL
Ostal som s Elenou, až do rána a utešoval ju. Chvíľami sa upokojila a chvíľami ju prepadla úzkosť. Chápal som ako sa cíti a vedel som, že potrebuje vedľa seba niekoho kto ju podrží. Bol som rád, že som to ja. Veď nie nadarmo sme kamarátmi, aj ona stála pri mne počas tých rokov bez Emily. Bože, Emily! Zabudol som jej zavolať... Dočerta! Ospravedlnil som sa El, že musím ešte niečo vybaviť a odišiel som ďalej, aby nepočula náš rozhovor. Toľko čo som si zapol telefón, mi prišli správy o zmeškaných hovoroch... Emily, Mama, Mia a dokonca aj Set. Páni! Vytočil som Emilino číslo a čakal som, lenže mi to nedvíhala. Môj druhý pokus bolo zavolať mame.
„Ahoj Niall!“ dvihla mi hneď.
„Ahoj mamy... potrebovala si niečo?“ spýtal som sa jej.
„Emily sa ti nevedela dovolať!“ jej hlas sa mi zdal smutný a nahnevaný
„Hej viem,“ odkašľal som si.
„Takže, už vieš čo sa stalo,“ nepovedala to ako otázku skôr ako konštatovanie.
„O čom to hovoríš?“ spýtal som sa nechápavo.
„Em ti to nepovedala?“
„Nehovoril som s ňou. Nebrala mi telefón, tak o čo ide?“
„Josh zomrel včera v noci!“
Ostal som zarazene stáť na mieste a nevedel čo povedať. Jeho výsledky boli predsa dobré, mal ísť domov a byť so svojou rodinou. Dnes tam dokonca mala ísť Em aj s malou Elizabeth, aby mu odniesli koláčiky, ktoré sme robili.
„Povieš jej, aby mi zavolala?“ povedal som po pár minútach ticha.
„Práve nie je doma. Aj so Setom išli vybavovať veci do nemocnice a ohľadom pohrebu. Ja som práve u nich a s Miou pripravujeme občerstvenie,“ vysvetlila mi.
„Tak, keď sa vráti,“ šepol som.
„Dobre!“
Mobil som vrátil späť do vrecka a snažil sa aspoň trochu vzchopiť. Nechcem, aby si Elena niečo všimla. Sama má teraz dosť starostí a ja jej nechcem pridávať ešte aj tie čo mám ja aj s Emily. Dúfam, že keď jej všetko vysvetlím, tak pochopí prečo som musel odísť. Z automatu na kávu som zobral dve poháriky a odniesol jeden Elene.
„Všetko v poriadku?“ upriamila na mňa svoj pohľad. Jej oči boli teraz červené a opuchnuté od plaču a nedostatku spánku.
„Samozrejme,“ pousmial som sa.
„Volal si s Emily?“
„Nedvíha mi telefón,“ povzdychol som si.
„Aké prekvapivé,“ neodpustila si svoj ironický tón.
„Prestaň,“ šepol som.
„Prepáč, ale to dievča ma svojim postojom vytáča. Len sa kvôli nej trápiš, podľa mňa máš aj na lepšiu ako je ona!“ zopakovala mi svoj názor.
„Čo by si spravila, keby som ti to povedal ja ohľadom Willa?“ zamračil som sa na ňu.
„Nič! Lebo ja s Willom neutekáme pred problémami,“ pokrútila hlavou.
Nemalo zmysel ďalej viesť túto konverzáciu, lebo by to aj tak nikam neviedlo. Elena si voči Emily vytvorila svoj názor a myslela si, že keď bude do toho zasahovať, tak zmení názor mňa na Emily a tým dosiahne, že sa Emily spamätá a budeme spolu. V jednom má však Em pravdu... neboli sme spolu päť rokov a naše životy sa zmenili, my sme sa zmenili a veľmi dobre viem, že hlavne ona sa zmenila. Hoci po tej správe, ktorú mi oznámila mama sa bojím toho, čo sa s ňou stane. Bojím sa, aby sa do seba neuzavrela tak ako to zvykla robiť aj pred tým. S Elenou som ostal v nemocnici, až do večera. Dokonca sa k nám pridali aj jej a Willovi rodičia, ktorý boli na tom rovnako ako El. Musel som od nich odísť, keď mi začal zvoniť telefón.
„Emily?“ vydýchol som.
Počul som ako dýcha, no nič mi nepovedala... ten fakt, že je ticho ma ubíjal. Chcel som byť pri nej, tak veľmi som chcel, no teraz to nebolo možné.
„Prosím, povedz mi niečo?“ povedal som skoro zúfalo
„Neviem čo mám povedať,“ šepla.
„Bože! Je mi to tak ľúto Em! Chcel by som byť teraz s tebou!“ povedal som jej moje pocity, ktoré mnou prešli hneď ako mi zazvonil telefón
„Tak prečo tu nie si, keď ťa potrebujem?“ spýtala sa
„Sľúb mi, že ma necháš všetko vysvetliť!“
V telefóne sa znovu rozľahlo ticho, ktoré ma začalo pomaly ničiť
„Počúvam,“ šepla.
Musel som sa nadýchnuť a vydýchnuť pred tým ako jej poviem všetko čo sa stalo a čo ma donútilo ísť späť do Londýna.
„Keď som sa od teba vrátil domov, tak mi zavolala Elena. Plakala mi do telefónu a chcela, aby som prišiel. Will mal totiž nehodu a na operačnej sále strávil pár hodín. Jeho stav je v tejto chvíli vďaka Bohu stabilizovaný, no prvých dvadsaťštyri hodín bolo kritických a nemusel to vôbec prežiť,“ vysvetlil som jej.
Znovu ticho.
„Emily?“ oslovil som ju.
„Je mi ľúto čo sa stalo! Dúfam, že sa Will čoskoro z toho dostane!“
Jej slová spôsobili, že mi spadol kameň zo srdca. Chápala ma, veď Will je predsa aj jej známy, takže som nemal dôvod na to, aby som sa bál.
„Som rád, že to chápeš,“ spokojne som si vydýchol.
Niečo povedala, ale nerozumel som jej to: „Vravela si niečo?“
„Nič! Som unavená, zajtra je pohreb a jediná opora, ktorú mám... teda aspoň som si to myslela. Sedí na zadku v Londýne a ponúka svoje priateľské rameno, niekomu inému!“ povedala mi to vyčítavo.
„Myslel som...“ chcel som jej povedať, no skočila mi do reči.
„Myslel si zle!“ povedala nahnevane a zložila.
Neostávalo mi nič iné, len ísť za Elenou a povedať jej, že musím odísť. Keby som nešiel na ten pohreb, tak by mi to Emily nikdy neodpustila a to som nemohol riskovať. Elene som všetko vysvetlil a ona to pochopila. Konečne aspoň niekto, kto to pochopil a nič mi nevyčítal. Dokonca to nemôžem vyčítať ani Emily, veď prišla o otca a prežíva bolesť. Veľmi som tomu svojim odchodom nepomohol.
***
Na pohreb som samozrejme kvôli meškaniu lietadla prišiel pozdejšie. Kňaz práve hovoril o liste, ktorý napísal Josh pred niekoľkými dňami. Pohľadom som vyhľadal mamu a potom Emily. Samozrejme, že sedela vpredu a vedľa nej bola Mia s Elizabeth, ktorá mala hlávku položenú na jej ramene a pohľadom zavadila o mňa. Pomalými krokmi som kráčal dopredu a počúval posledné slová Josha Law, ktoré zanechal pre svojich blízkych. Sadol som si na miesto, ktoré bolo vedľa Emily voľné a chytil ju za ruku. Nevnímala to, lebo sa sústredila na každé jedno slovo, ktoré napísal jej otec a ktorými sa lúčil. Na konci listu som jej silno stlačil ruku a tým si získal jej pozornosť, oči mala zaliate slzami, ktoré jej stekali po tvári. Na nič som nečakala a vtiahol ju do svojho objatia, kde sa ešte viac rozplakala. Bolelo ma to rovnako ako aj ju.
Ahojte alebo dobré ránko...síce, už je pomaly desať hodín. Predtým ako sa pôjdem učiť, som sa rozhodla pridať sem ešte jednu časť z pohľadu Nialla. Úprimne včerajšiu časť som písala z posledných síl, keďže noc predtým som spala len tri hodiny a ráno som musela vstávať do práce. Toľko čo som časť napísala a pridala ma zmohol spánok :) Dúfam, že aj táto časť sa vám bude páčiť, tak ako tá predchádzajúca.... spravili ste mi radosť :) Ďakujem :)
Vaša Vix
