NIALL
Domov som sa od Emily vrátil okolo desiatej večer. Mama sedela v obývačke sledovala nejaký film.
„Tak ako bolo?“ spýtala sa s úsmevom.
„Super! Malá Elizabeth je naozaj číslo... podrobila ma takému výsluchu, že som sa nestačil diviť. V budúcnosti z nej môže byť dobrá právnička,“ zasmial som sa.
„Je to poklad! Také malé slniečko, ktoré každému rozjasní deň. Je veľmi podobná Emily!“
„To teda je!“
„A čo Emily? Potešila sa, keď ťa videla?“ spýtala sa.
„Najprv bola zaskočená, ale potom to bolo fajn. Vlastne celý večer bol úžasný!“ nepovedal som mame o tom, že sme mali medzi sebou problémy.
„Dúfam, že si k sebe opäť nájdete cestu,“ povzdychla si.
„Veď tú sme si našli,“ povedal som.
„Lenže ako kamaráti! Pokiaľ si myslíš, že o ničom neviem tak si na veľkom omyle. Josh mi všetko povedal!“ zamračila sa na mňa.
„Čo všetko?“ spýtal som sa pre zmenu ja.
„Že si sa jej neozval. Celý týždeň vraj bola smutná... pokiaľ si chceš získať jej srdce, nemôžeš sa správať ako somár a ozvať sa jej, len keď to tebe vyhovuje!“ pustila sa do mňa moja mama.
„Ja som jej to vysvetlil,“ začal som sa brániť.
Chcela mi na to niečo povedať, no začal mi zvoniť telefón. Na obrazovke svietilo Elenino meno.
„Ahoj! Deje sa niečo?“ s týmito slovami som zodvihol.
„Will... on... on mal nehodu,“ plakala mi do telefónu.
„Panebože! Ako? Je to vážne?“ vysypal som zo seba otázky.
„Nejaký idiot mu nedal prednosť! Teraz je na sále a operujú ho! Prosím, príď späť! Potrebujem ťa tu,“ posledné slová priam šepla.
„Samozrejme! Okamžite sadám na lietadlo a idem za tebou!“ zložil som a utekal do svojej izby. Videl som ako sa na mňa mama nechápavo pozerala. Na nete som si pozrel všetky lety a kúpil si letenku hneď na prvý let, ktorý letí o dve hodiny.
„Kam ideš?“ spýtala sa mama, keď som zišiel do obývačky s kuframi.
„Musím sa vrátiť do Londýna. Elena ma potrebuje!“ rýchlo som jej vysvetlil.
„A čo Emily?“ spýtala sa.
„Zavolám jej a všetko jej vysvetlím!“ pobozkal som mamu na líce a vybral sa k autu, ktoré som mal zapožičané z požičovne.
Cesta do Dublinu mi trvala hodinu a pol čo znamenalo, že som nemal veľa času. Rýchlo som odovzdal auto, preletel cez letiskovú kontrolu a odovzdal svoju batožinu, aby ju dali do lietadla.
„Prajeme vám príjemný let,“ usmiala sa na mňa letuška.
Sadol som si na svoje miesto a vypol si telefón, keďže nás na to upozornili. Privrel som viečka a doprial si aspoň trochu spánku... táto noc bude rozhodne dlhá.
***
Sestrička na recepcii ma poslala na tretie poschodie, kde som okamžite zahliadol Elenu. Keď ma videla rozbehla sa ku mne a ja som ju skryl vo svojom náruči. Ticho nariekala a ja som ju utešoval.
