„Spomenula ti aj fakt, že som ju nazvala vygumovanou?“
„Ospravedlnil som sa jej namiesto teba!“ oznámil mi.
„Prečo?“ zamračila som sa.
„Lebo je to moja kamarátka a chcem, aby si išla so mnou na ich svadbu!“
„Mne je jedno či to je tvoja kamarátka a nechcem ísť na jej svadbu!“ povedala som nahnevane.
Moja odpoveď ho pravdepodobne prekvapila, keďže sa na mňa pozeral ako na zjavenie. Prázdnu krabičku aj s paličkami som vrátila späť do tašky a tvárila sa, že týmto je rozhovor o svadbe ukončení.
„Necháš ma tam ísť samého?“ozve sa po pár sekundách.
„A prečo nie? My dvaja netvoríme pár, takže nemusím ísť na žiadnu svadbu a predstierať, že ju mám rada keď to tak nie je... dáva to celkom logiku Niall!“ poťukala som si po čele.
„Lenže časom budeme tvoriť pár... myslím si, žeby si ju mala spoznať... takže navrhujem spoločnú večeru!“
Videli ste, už malého chlapca ktorému zobrali autíčko a on bol nespokojný? Presne takto sa teraz tvári on a dokonca mám pocit, že má vysokú horúčku z ktorej začína blúzniť. Pokrútila som nad ním hlavou a išla obslúžiť zákazníčku, ktorá prišla do obchodu. Trvalo to približne desať minút a Niall sa dovtedy nepohol z miesta. Oprela som sa o pult a zadívala sa mu hlboko do očí.
„Nie... nie a ešte raz nie! Mám taký pocit, že práve ona pred rokmi stála za mojím odchodom!“ pripomenula som mu.
„Ale...“
„Nie Niall!“
Zúžil na mňa oči ako keby ma chcel zhypnotizovať.
„Človek si zaslúži druhú šancu!“
„Vraví ten, ktorý ich dostal, už tri!“ zamrmlala som si popod nos.
„Ja som to počul!“ povedal dotknuto.
„Vidíš! Nevideli sme sa týždeň a prvé čo robíme, tak sa hádame... som rada, že spolu nechodíme, lebo mi tvoje pripomienky a nápady môžu byť ukradnuté!“ rozhodila som nahnevane rukami, hoci ani jedno slovo ktoré som povedala nebola pravda. Nie je mi ukradnutý, no štve ma ako urputne stojí na Eleninej strane.
„Ani s tebou to nie je žiadna výhra!“ hneď ako to povedal si prikryl ústa v znamení, že to tak nemyslel.
Pokrútila som nad ním hlavou a začala si robiť svoje. Myslela som, že to pochopí ako signál k tomu, aby odišiel.
„Mrzí ma to!“ šepol a chytil ma za ruku.
„Nemusíš sa mi ospravedlňovať!“ odseknem a vytiahnem moju ruku z jeho.
„Prečo musíš byť, tak tvrdohlavá!“ zamračil sa.
„Ber alebo nechaj tak!“ uškrnula som sa na neho.
****
Nechápala som samú seba, že som sa napokon nechala presvedčiť aspoň na jednu večeru. Vraj ma potom nebude, už do ničoho iného nútiť. Úprimne? Pochybujem o tom.
„Pristane ti to,“ usmial sa na mňa Niall, keď mi ako pravý džentlmen otvoril dvere na aute a podal ruku.
„Lichôtky ti nepomôžu,“ sladko som sa neho usmiala, hoci som ho mala chuť zabiť.
