Po dlej ceste sme zastavili kúsok za prameňom rieky. Elias s Ypenom išli trochu ďalej nájsť dedinu alebo aspoň miesto, kde sa dá prespať. Medzi tým sme dali koňom prestávku, tak isto aj nám. Tobias s Williamom nazbierali drevo pre oheň, kým som ja hľadala jedlo. Našla som pár ukrytých zajacov a pomerne veľa chrobákov. Fuj! Zajacov sme opiekli a pustili sa do skoršiej večeri. Po ani nie pol hodine prišli Ypen s Eliasom. Nikde nič. Boli sme tak nejak uprostred ničoho, čo znamená, že sa rozbalujú stany. Slnko už pomaly zapadalo. Pekne som sa pri ohni zohriala, tak som dostala chuť sa ochladiť. "Idem ku rieke sa trochu osviežiť." Čudne sa na mňa pozerali, no nejak som si to ku srdcu nebrala. Zobrala som si deku. Pri rieke som sa vyzliekla donaha a chvíľu som stála vedľa tečúcej vody, či to naozaj chcem spraviť. Namočila som si kotník, potom druhý, nakoniec som mala vodu siahajúcu po pás. Zapadajúce slnko mi žiarilo na lesklý chrbát a zohrievalo ma. Užívala som si kľud a chlad vody. Naklonila som sa dozadu tak, že som mala prehnutý chrbát dostatočne na to, aby mi posledné lúče padali na prsia, a rozprestrela ruky. Prúd vody mi unášal páperovo-ľahké vlasy a sfarboval pokožku na červeno. Ako veľmi táto scénka vyzerala romanticky, musela som vyliezť. Obalila som sa dekou a napchala do rúk oblečenie. Keby vo vode ostanem ďaľších päť minút, asi by sa zo mňa stala ľadová socha. Vrátila som sa ku ostatným a sadla si ku ohňu. Stále som na sebe cítila rozmnožujúci pocit chladného zohrievania, ktoré sa ma zmocnilo po odchode z prameňa.
Skvelo som sa vyspala. Nebola mi ani moc zima , len som mala trochu studené prsty na nohách. Ako mne bolo teplo, Eliasovi a Williamovi, ktorí ležali z oboch strán vedľa mňa, asi nie tak moc. William mal chladné ruky a o Eliasovi ani nehovorím. On snáď zamrzol? Žďuchla som jemne do jeho ramena, či stále žije. "Elias? Žiješ?" Elias nadskočil a posadil sa. "Zatiaľ." Trochu som sa zachechtla. Rovnako som žďuchla do Williama, ktorý ale neodpovedal. Chytila som ho za rameno a otočila na chrbát. "Ellie? S-si to ty?" povedal William s drkocajucím hlasom, "Och chudáčik." objala som ho a zabalila do deky, aby sa trochu zohrial. Tobias a Ypen boli nejakú tu chvíľu hore, čiže oheň bol v plnom prúde. Po krátkej chvíli pri ohni sme zbalili stany, zhasli oheň a nasadli na kone. Po asi hodine sme narazili na dedinu, kde sme si sadli do bistra sa zohriať a najesť. Nejakú tu chvíľu sme tam pobudli.
Na malú chvíľu som na mužov nedávala pozor. Keď som sa obzrela za seba, pri mne bol len Ypen. "Kde sú všetci?" pozrela som naňho zmätene. Ypen len nadvyhol plecami. Začula som hlasný zvuk v diaľke za mnou. Obzrela som sa tam cez rameno a koho nevidím? Schmatla som pletený košík a s nahnevanou tvarou sa vybrala smerom ku bitke. Tobias s Williamom si vymieňali slová s nejakými inými mužmi trochu viac drsnejšie. Moja tvár sa zmenila na vystrašenú v momente, ako som zazrela prvú krv. Čo sa stalo? Obzerala som sa okolo po stráž no nikto nikde. Čo mám robiť? Ypen, ako najväčší z našej skupiny musel zakročiť. Oddeľoval ich od seba s Tobiasom, ktorý si už dokončil rozhovor. Našťastie aspoň Tobias vedel rozprávať. Trhali sa a vrážali do seba. Chytila som si rukou ústa a cúvla trochu dozadu, aby som sa oprela o stenu. Nakoniec sa im podarilo bitku zastaviť. Muž, s ktorým sa zrejme William nezhodol, bol viac zbitý ako William. Neviem čo si z toho zobrať. Mala som priamy pohľad na zakrvavenú tvár Williama.Pozerala som sa mu priamo do očí, ktoré mu namierili na tie moje. Bola som v šoku, cítila som sa ako keby som mala panický záchvat. Cúvla som viac preč z miesta činu, no stále dodržiavala očný kontakt s Williamom. Náhle som sa mu otočila chrbtom a rozbehla von z dediny. Zastavila som sa až uprostred veľkého zasneženého pola. Kľakla som si do snehu a oprela telo o ruky. Srdce mi neuveriťeľne rýchlo bilo a môj dych nevyzeral, že spomaluje. Zatvorila som oči.
