Marks on the skin

2.

2.

× • × • × • ×

„Calum?“ ozvalo sa spoza zatvorených dverí. Následne sa ozvalo tri krát klopanie, čo ma upokojilo.

„Som tu mami!“ zakričal som späť. Zohol som sa a začal ukladať s hlbokým povzdychom, zem okolo seba. Nemám na to, a to ma veľmi mrzelo, lebo v slove obdarovaný, ma lákalo nové dobrodružstvo ktoré z neho vyplýva. Chcel som vedieť čo je môj dar, no moji rodičia mi to nechceli povedať, opakovali len to isté a to, že vhodný čas, sa to dozviem sám.

Dvere následne otvorili a dnu vošla moja mama s veľkým úsmevom, no ako náhle oči presmerovala k mojej malej postave na zemi, kde som zhŕňal zeminu na jednu kopu, jej úsmev akosi zmizol.

„Preboha, čo si robil Calum?“ opýtala sa zhrozená, no obaja sme vedeli, že jej otázka nebola potrebná, lebo vedela odpoveď.

„Skúšal som, či nemám dar.“ objasnil som aj napriek zjavnému pochopeniu už na prvý pohľad. Tak veľmi som obdivoval mamu, ktorá s takou ľahkosťou dokázala rastlinám rozkázať čo majú robiť, od rastu, cez kvitnutie či dokonca otočenie alebo zvädnutie. Jej dar sa mi nesmierne páčil, ba dáko som cítil, alebo som si to nahováral, že ten dar by tak isto pasoval mne, a keďže ho mala aj mama, dúfal som, že ho budem mať aj ja.

Toto nie je prvý krát čo sa pokúšam, no márne. Už po prvý krát mi malo byť jasné, že dar spojený s rastlinami a zeleňou zrejme nemám.

„Calum!“ okríkla ma hlasno. „Už som ti niekoľko krát povedala, že sa nemáš pokúšať to vyvolať! Tak to nepríde!“ stále držala hlas dosť hlasno na to, aby do miestnosti vošiel aj otec s ustarosteným pohľadom.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa, pričom na jeho tvári pohrával úškrn. On to nebral nejako vážne, no pri myšlienke, že on dar nemá a pokiaľ nespoznal mamu tak zrejme ani nevedel, že takí ľudia existujú, mi to príde trochu nerozumné.

„Calum nútiš ma aby som ti dala domáce väzenie.“ povedala už s ustarosteným pohľadom.

„Začo?“ nechápavo som skrčil obočie.

„Nepočúvaš ma a bojím sa, že týmto si len zhoršuješ svoju situáciu.“ povedala smutne, no v očiach jej pohrávali iskričky hnevu.

„Tak mi už povedz, čo mám za dar!“ skríkol som, tentoraz do môjho tela vsakoval hnev.

„Nemôžem Calum.“ pokrútila smutne hlavou. Otočila sa na päte a v náručí s otcom odkráčala von z izby, zas a znova ma tu nechala samého.

„To väzenie platí.“ zašomrala v dverách a nakoniec sa už vyparila úplne.

V tej chvíli ma vôbec nezaujímalo nejaké domáce väzenie, zaujímal ma môj dar, tak ako skoro už celý rok, čo som si plne začínal uvedomovať, že som obdarený niečím čo nie je až tak prirodzené.

No v posledné mesiace, už začínam strácať nádej, že sa to vôbec prejaví, pretože 15 rokov mám už 10 mesiacov, a môj dar by sa podľa maminých slov, mal prejaviť.

A ja vidím obavy aj na jej tvári, čiže niečo so mnou nie je v poriadku, a to ma začína trápiť.

× • × • × • × • ×

Nemotorne som si obmotal osušku okolo panvy, zatiaľ čo druhou som si sušil svoje čierne vlasy. Prešiel som do mojej izby, pričom mi v zrkadle zase padli oči na niečo neobvyklé. Prešiel som späť do kúpeľni a upriamil oči v zrkadle na svoj odraz.

Stál som tam. Calum Thomas Hood, s jemným úsmevom na tvári, gaštanové oči, ktoré akoby trochu žiarli, čierne vlasy, ktoré sa na koncoch kučeraveli a padali mi do tváre, pleť som mal hnedšiu, moje telo bolo bez akéhokoľvek náznaku svalovej hmoty, bol som chudý, možno trochu aj viac akoby som mal byť, no čierne tetovanie pod mojou kľúčnou kosťou sa nedalo prehliadnuť. Prstom som po ňom jemne prešiel. Bolo to akoby podryte pod kožkou, mama mi spomínala ako som strašne plakal, až sa zľakla, že tam zomriem, ale ja si na to nepamätám. Mal som tri roky, na to by si nepamätal asi nikto. Nebadane som prešiel na rebrá, pričom som sa striasol pod svojim jemným dotykom a zašiel som až na bok na rebrách, kde sa tiahlo ďalšie tetovanie.

Pod kľúčnou kosťou sa mi tiahlo čierne pierko. Na rebrách som mal zase oko so zvláštnou zreničkou. Tetovania vraj jasne vraveli, čo môj dar je, ale ja som nemal ani šajnu čo znamenajú. Mama mala len jedno, a to bola stonka z ktorej vyrastali tri 'listy' ktoré sa prehýnali dole. To, že je to stonka, vraj zistila, až keď odhalila svoj dar, dovtedy tiež nemala šajnu čo to znamená.

Vraj aj moje tetovania jasne vravia čo som, ale aj napriek tomu koľko som po tom pátral, nič som nenašiel. Keď som bol menší vravievala mi, že sa strašne teší, až svoje dary zistím a až sa prejavia, pretože sú vraj oveľa vzácnejšie ako ten jej, ona sama si ich vraj praje. Ale čo z toho mám ja, keď sa

stále neprejavili?

•••• •••• •••• ••••

 Helloo people! ♥ 

Tak máte tu druhú časť, čo je Cal v 15tom veku :) Nebojte sa celý príbeh sa v tomto roku nebude odohrávať, ďalšia časť bude iná :) ale už začiatkom deja! :3 

Hopefully you like it! ♥ 

ILY! 

see ya soon! 

xx