CHLAPEC Z ČAKÁRNE

K

Nemyslel som si, že sa to skončí takto. Nechcel som aby sa to skončilo takto. Je to moja vina. Ani si nevieš predstaviť ako strašne trpím, a tvoju bolesť akú si prežívala si neviem ani len predstaviť. Prepáč mi. Prepáč, prepáč, prepáč...

Pred dvomi týždňami:

Najkrajšie narodeniny aké som mohla zažiť. Najkrajší deň strávený s mojou rodinou, kamarátmi a s Mattom. Deň po mojich narodeninách som bola pozvaná na večeru ku Mattovi. Jeho mamina mi chcela ešte osobne zablahoželať k narodeninám.

,,Ešte raz všetko najlepšie zlatíčko!" hneď ma objala už v chodbe.

,,Ďakujem krásne." držala som ju okolo pliec a usmievala som sa.

,,Mami, veď ju udusíš." zasmial sa Matt.

Po pár sekundách ma už pustila. ,,Zachvílu už bude večera. Zavolám vás potom." povedala a odišla naspäť do kuchyne.

,,Netreba jej pomôcť?" spýtala som sa Matta a bola na ceste do kuchyne.

,,Nie netreba, už som prestrel a všetko ostatné je už na stole, čaká sa už len kým sa dopečú zemiaky a zelenina." chytil ma za ruku a zastavil moje kroky smerujúce do kuchyne.

,,No dobre." vzápätí prišla Mia.

Mia je mladšia sestra Matta. Má 7 rokov a je neskutočne roztomilá.

,,Ahoj." prišla nesmelým krokom.

,,Ahoj." usmiala som sa. ,,Veľa mi o tebe Matt rozprával." pozrela som sa naňho a on sa len usmieval. ,,Ale som rada, že sa už konečne stretávame."

,,Aj ja." povedala už trochu smelším hlasom.

,,No poďte!" kričala Mattova mama z kuchyne.

Posadali sme si za stôl a ja som nič iné nerobila len chválila každé jedlo ktoré sme jedli.

,,Ste úžasná kuchárka."

,,Ďakujem." začervenala sa. ,,A prosím ťa, tykaj mi."

Len som sa usmiala a prikývla.

,,Čo plánuješ po strednej?"

,,Chcela by som ísť študovať medicínu. Moja mama ma celý život k tomu inšpiruje a je mi v tomto vzorom."

,,To je super mať takéto ambície. Dúfam, že ti to všetko vyjde."

,,Vďaka."

,,Bude z teba doktorka!" radostne vykríkla Mia.

,,To dúfam, že raz áno..." zasmiala som sa.

Po večeri sme si ja a Matt s Miou ešte pozreli rozprávku. Okolo ôsmej som išla domov.

,,Vidíme sa zajtra?" spýtal sa Matt a položil dlane na moju tvár.

Prikývla som. ,,Vidíme sa zajtra." pobozkal ma na čelo a odprevadil na autobusovú zastávku ktorá bola len kúsok od jeho domu.

Keď som prišla domov mama ležala na gauči a pozerala telku. ,,No ako bolo?"

Vyzula som sa, sadla si k mamine na gauč a rozprávala jej aká je Mattova mama super a aké je Mia neskutočne zlaté dievča.

Ležala som na gauči a zrejme zaspala keďže ma zobudilo zvonenie môjho mobilu. Najprv som sa pozrela na hodiny na displeji. Bolo 00:43 a volal Matt. Posadila som sa a zdvihla.

,,Áno Matt?" povedala som rozospatým hlasom. Chvíľu bolo ticho. Úprimne? Áno, zľakla som sa lebo už vtedy som vedela, že je niečo zle. O pár sekúnd som započula uplakané vzlyky. Srdce sa mi zastavilo.

,,Matt?? Pre boha čo sa deje?" vstala som z gauču akoby ma kopol elektrický prúd.

,,Prosím ťa príď pre mňa. Som na benzínke na záchodoch čo je najbližšie pri mojom dome." povedal uplakaným hlasom.

Rozbehla som sa ku dverám a hľadala kľúče od auta. ,,Matt čo ti je??" navrela mi hrča v hrdle.

,,Prosím len príď." Povedal a zložil.

V papučiach a v teplákoch som vybehla von, naštartovala auto a do pár minút bola tam. So slzami v očiach som vbehla na benzínku a namierila to rovno do pánskych záchodov. Otvorila som dvere a predomnou boli otvorené dvere v strednej kabínke a uvidela som tam Matta polosedieť pri záchodovej mise.

,,Už som tu. Čo sa stalo?" pribehla som ku nemu a chytila ho okolo pliec.

Bol celý uplakaný. Z nosa mu tiekli sople a bol celý ozvracaný on, aj záchod. Triasol sa, v tvári bol celý bledý a spotený. Chytila som ho za tvár a celý horel.

,,Odvez ma domov." Povedal tichým hlasom.

,,V žiadnom prípade. Volám záchranku." z vrecka som vytiahla mobil a naťukala číslo záchranky.

,,Nie, nie prosím nie." hľadel na mňa tými uplakanými očami.

,,Musím Matt." vytočila som číslo a mobil priložila k uchu.

,,Nie, nie, nie..." stále opakoval a začal plakať ešte viac. Bol to skôr plač z nahnevanosti. Jednou rukou sa držal z jednej strany záchodu a druhou rukou z druhej strany búchal do záchodovej dosky.

Keď som ho tak videla, po lícach mi začali stekať slzy. ,,To bude dobre. Bude to dobre." stále som mu opakovala.

Do pár minút prišla zachránka a odviezli ho do najbližšej nemocnice.