Stratená

1.

Sedela som na lavičke pri vstupe do parku a pomaly som pila horúcu kávu z papierového hrnčeka.

Popálila som sa už najmenej trikrát no stále som sa snažila vypiť čo najviac.

Tekutá energia vo forme kávy sa stala neoddeliteľnou súčasťou mojich dní.

Trvalo presne štrnásť dni od pohrebu kým sa ľudia prestali tváriť nešťastne.

Väčšina z nich už viac nechodila v čiernom oblečení a cez školský areál sa nenieslo ticho smrti ale smiech veselých študentov.

Všetko sa vrátilo do normálu, ale ja nie. Kedykoľvek som zažmúrila oči, videla som mŕtve tváre svojich priateľov.

Nemohla som sa prinútiť ísť spať a preto si ma spánok hľadal sám. Keď som sedela v knižnici alebo som robila úlohu z histórie. Zrazu ma strhol do svojich spárov a nútil ma sa na to všetko znova pozerať. Znova som prežila ich smrť a aj vlastnú.

Niekedy som dúfala, že to bude práve ten sen v ktorom zhorím na popol. Radšej som chcela prežívať svoju smrť ako smrť mojich priateľov.

Stále sa opakovali a opakovali. Zostať hore bola jediná možnosť ako sa tomu vyhnúť. Psychologička to označila ako postraumatickú stresovú poruchu.

Trauma z príšernej udalosti mi ešte predĺžila stretnutia s ňou. Každý deň na hodinu som sedela v malej izbe s fialovými stenami a obrazmi kvetov. Ona rozprávala no ja som nemohla. Alebo možno nechcela.

Na obed som šla len preto aby kuchárka opäť nenahlásila, že som neprišla. Ďalšie predvolanie do riaditeľne a dlhý rozhovor o tom ako sa musím posunúť.

Výhovorky ako to, že som už jedla nefungovali a tak som sa opäť hrabala v tanieri s pečenými zemiakmi a rozmýšľala som.

Cítila som ako ma sleduje, bolo to tak vždy. Stôl na ľavej strane jedálne. Zdvihla som pohľad a presne ako som očakávala, sledoval ma pár sivých oči.

Phoebe sa tvárila zamyslene a keď si uvedomila, že ju tiež pozorujem hneď sa odvrátila.

Vyzerala omnoho lepšie. Do tváre sa jej vracala farba a telo opäť naberalo svaly a tuk.

Niekoľkokrát som ju videla v telocvični s Williamom. Správal sa k nej tak jemne a láskavo až to lákalo srdce. Bola som šťastná, že niekoho má. Rodinu, ktorú si myslel, že stratil.

Tak ako som ja stratila jedinú nádej, že by som niekedy mohla byť niečo viac ako jeho kamarátka, ak vôbec.

Od nášho posledného rozhovoru sme si vymenili akurát pár slov. Nič osobné, len veci nevyhnutné k tréningu.

Odsunula som stoličku a plný tanier som vložila do stojanu na špinavý riad. Phoebe ma opäť sledovala no teraz som jej pohľad neopätovala.

Späť v izbe som si kľakla na koberec a skrčila som sa nad kartónovú krabicu uprostred. Pár vecí po Ethanovi, ktoré sa mi podarilo získať.

Niekoľko kníh, dva nože, meč a šiltovka. Ostatne veci si pravdepodobne zobral niekto iný.

Čítanie bolo síce na zozname ohrozujúcich činnosti no aspoň preštudovanie kníh mi dávalo nádej, že zistím čo mi chcel povedať.

Pátral len kvôli mne, aby zistil kto vlastne som. Vedel to, vedel pravdu a zomrel sekundu pred tým ako mi ju stihol povedať.

Roztvorila som jednu rozčítanú, vytiahla som papierovú zložku a sústredila som sa na riadky pred sebou.

Ruku som si pritlačila na retiazku na krku, vždy som to robila podvedome. Prstami som prešla po hviezde a troch kamienkoch v strede. Stále som ju nedokázala dať dole aj keď by som mala.

Mala by som mu ju vrátiť. Radšej som sa sústredila na starú knihu a nudný text. Išlo o rituál pri ktorom mohol človek zmeniť slanú vodu na sladkú a naopak.

Bola to kniha rituálov. Najskôr som si myslela, že by mohla mať súvis s rituálom, ktorý chcel vykonať Malum no o mesiaci som tu nenašla nič.

Tentokrát sa mi našťastie podarilo uvedomiť si čo sa deje minútu predtým akoby som zaspala. S povzdychom som zavrela knihu a pomaly som sa postavila.

Potrebujem sa odreagovať, sústrediť sa na niečo pri čom nemôžem zaspať. Pohľad mi padol na športovú tašku hodenú pri postely.

Prehodila som si ju cez plece a vybrala som sa von.

Chodby boli ako zvyčajne o takomto čase rušné. V tejto hodine som sa snažila zostávať zatvorená v izbe ale teraz som nutne potrebovala pohyb.

Akákoľvek aktivita ktorá ma udrží pri vedomí a pomôže mi nabrať silu. Silu na boj.

Dúfala som, že k nemu dôjde. Potrebovala som príležitosť pomstiť sa.

Malum musel zomrieť. Stále som verila, že ja budem mať to šťastie a bude mi patriť smrteľná rana, ktorú dostane.

Pri pohľade na preplnený priestor predo mnou som si povzduchla. Zjavne som nebola jediná s úmyslom zlepšovať sa.

Prudko som sa otočila spať k východu a narazila som do pevnej hrude.

Rýchlo som odskočila nabok a pozrela som sa do Lawsonových červených očí.

,,Prepáč," povedala som slabým hlasom a rýchlo som ho obišla.

Nepočula som jeho odpoveď, možno ani nemal dôvod sa so mnou rozprávať. Jediné čo som vedela bolo, že sa snažil vyhýbať sa mi a rozhodne som mu to nechcela sťažovať.

Moj plán B bol beh po parku pri škole. Bol takmer rovnako plný urozprávaných študentov. Studený vietor mi udieral do tváre a sneh mi vŕzgal pod nohami.

Bežala som hlbšie medzi stromy a odďalovala sa tak od otravných rozhovorov.

Až neskoro som si uvedomila kde som sa ocitla. Hranica zakázaného lesa. Rýchlo som zastala a obzrela som sa okolo. Nikde ani živej duše, nikto nechodil rád až k hraniciam.

Prehĺtla som hrču, ktorá sa mi tvorila v krku a pomaly som sa rozhlidala okolo. Z pachu, ktorý mi naplnil nos sa mi zdvihol žalúdok. Keď som pohľadom zastala na tom mieste, nedokázala som dýchať.

Bolo to presne ako predtým. Ako zlý sen. Uštipla som sa do ruky aby som sa prebrala, no toto bola realita.

Presne to isté miesto ako predtým. Ležalo tam telo.