Stuck with her |SK| girlXgirl✔

Kapitola 23

Možno, keby nebolo toľkého množstva alkoholu v mojej krvi, bola by som nejakým spôsobom zabránila nasledujúci udalostiam. Možno, keby som tak sústredene nehľadela na ostré nožnice, tak by som si všimla, že už v ozdobnej fľaši od tequily zostávalo len málo hnedastého alkoholického nápoja. Možno, keby som nebola zvyknutá piť priamo z fľaše, prišlo by mi to, že sme sa úplne vykašľali na naše poháre, ako zlý znak. Možno, možno, možno... Lenže nič z toho sa nestalo.

Opäť som venovala pohľad žene stojacej predo mnou, ktorá si práve odpíjala z fľaše pevne zovierajúc sklenené hrdlo. Prekvapenie bolo však, že pani profesorka s tým nemala vôbec problém. Ona mi vždy prišla ako ten typ človeka, čo by si dal záležať na tom, aby mi oznámil, aké je to barbarské piť priamo z fľaše. Následne si zlizla soľ z chrbta jej ruky, aby si upravila chuť po nie veľmi príjemne chutiacom alkohole. Ja som preferovala limetku alebo citrón na tento účel, ale Carla žiaden nemala. Starostilo sme ho teda dopísali do jej komplikovanej tabuľky pre graf, ktorý predstavoval nákupný zoznam.

Jaxtonová podišla ku mne s nožnicami v rukách a ja som na nej jasne videla, že dávno nebola triezva. Už len jej chôdza bola akosi viac vlnivá, než obyčajne. Ja, ktorá som stále sedela na kuchynskej stoličke, som sa začala pripravovať na jej telesnú blízkosť čo ma zase isto čakala.

„Takže," zdvihla mi voľnou rukou hlavu za čeľusť a obzrela si moje rozpustené vlasy, „Kde začneme?"

Nečakala na moju odpoveď, lebo už bola beztak rozhodnutá, že ide skrátiť moju ofinu. Chvíľu zápasila s mojimi kolenami, ktoré jej stáli v ceste. Zavadzali jej totižto v priamom dosahu na moje vlasy, aj keby si dala stoličku predo mňa, bola by priďaleko. A to bolo zrejme neprijateľné. Po tej chvíľke uvažovania o tom, ako by sa usadila, tak aby mala pohodlný prístup k mojím vlasom, nakoniec spravila rozhodnutie. Rozkročmo si sadla na moje kolená.

...Moje nervy! Čo sa mi to zase deje?

Oči mi okamžite padli na jej nočnú košeľu. Vďaka svojej elasticite sa nezošuchla po jej stehnách a nevyhrnula sa hore. Teda nie úplne, len trochu... Pomrvila som sa na stoličke. Nevadila mi jej váha, ktorou ma zaťažila, aby som bola férová, bola celkom ľahká. Čo mi vadilo bol však ten bezprostredný kontakt, ktorý som odrazu nevedela nijako vytlačiť z mysle. Zabraňovalo mi to sa sústrediť na hocičo iné. Kľudne by mohlo všetko okolo mňa horieť a ja by som aj tak dávala pozor len na Carlin zadok na mojich stehnách. Chcelo to veľkú dávku sebaovládania, aby som zdvihla pohľad a uprela ho na jej tvár. Podľa jej výrazu som usúdila, že jej neuniklo, v akom rozpoložení som z jej nového sedacieho miesta bola. A pravdaže, nezbadala som nič iné ako úškrn.

„Vadí vám to?"

„Uhm... Nie," odpovedala som, boh vie prečo. Á, vlastne, to bude tým alkoholom, predsa! Ja hlúpa som skoro zabudla! A tak sa Carla pustila do roboty. Ani som nepostrehla, kedy presne začala strihať, už som videla padať znepokojujúco veľké množstvo mojich čiernych vlaso na naše oblečenie a zem. Pomaličky mi prechádzala prstami jednotlivé pramene v snahe porovnať ich dĺžku. Moja pozornosť bola teraz na jej tenkom drieku. Vábila ma myšlienka, že by som si obmotala ruky okolo neho a pritiahla ju ešte bližšie. Odolala som, ale nakoniec som ruky predsa položila dole. Trvalo mi sekundu, kým mi došlo, že spočinuli na stehnách profesorky namiesto tých mojich. Jaxtonovej reakciou bolo mierne stŕpnutie.

„Vadí vám to?" spýtala som sa teraz, pre zmenu, ja, adresujúc polohu mojich rúk.

„...Nie," odpovedala s hranou pokojnosťou. Ako som vedela? Profesorka totižto ešte stále nehybne hľadela na moje prsty.

Videla som, že predsa mám i ja nejaký ten vplyv na ňu, nebola som si ale istá, či bol práve pozitívny. Začala som teda, skôr z nudy, nenáhlivo krúžiť mojou dlaňou na jej nahom stehne vytvárajúc drobné trenie. Jaxtonovú znova vystrelo. To ma však ani z ďaleka neodradilo a pokračovala som v tej demonštrácii. Jej zamatovo hladká poddajná pokožka pod mojimi prstami nevytvárala takmer žiadny odpor. Bolo to relaxujúce. A vzrušujúce, skonštatovala som tiež...

Potom so zbadala padať pramienky vlasov o dosť dlhšie než tie, ktoré mi odstrihávala pred tým. Nedôverčivo som si ju premerala. Jaxtonová sa teraz prehýnala dozadu, aby získala lepšiu perspektívu a preniesla tým časť jej váhy priamo na moje kolená.

„Hups..." pošepkala.

„Prosím? Čo ste spravili?"

„Ale nič..."

„Pani profesorka Jaxtonová! Povedzte mi, okamžite, čo ste spravili!"

„Naozaj, to nič nie je, všetko sa opraví..."

Siahla som po svojom telefóne tak prudko, že som mierne opojenú ženu skoro zhodila z mojich kolien. Už len v odraze na vypnutej obrazovke som mohla v tlmenom svetle vidieť ako moja, inak celkom rovná ofina, bola na pravej strane viditeľne kratšia. A tým viditeľne myslím tak o tri centimetre. V dvoch tretinách svojej dĺžky začal okraj mojich vlasov prudko stúpať.

„Nebojte sa nič, ja to tak upravím aj na druhej strane." Pred tým, než som stihla namietať, už mi aj padali na zem ďalšie zhluky vlasov. Znova som sa obzrela v improvizovanom zrkadle. Teraz síce moja ofina mala symetrický tvar, ale nebolo to o nič lepšie. Vyzerala ako písmeno U.

„No prosím, aká pekná parabola." povedala zatiaľ, čo mi prehrabávala prstami moje čierne pramene. Ja som sa nezmohla na nič lepšie ako na gánenie.

„To som nesmierne rada, pani profesorka, že mám konvexnú funkciu na čele." Akoby nestačilo, že má táto bláznivá žena grafy všade naokolo, ešte mi aj do vlasov jeden musela vystrihať.

„Vedela by som pre ňu napísať analytické vyjadrenie," smiala sa.

Keďže Jaxtonová nerozumela asi bežnému opisu žiadaného strihu, zvolila som iný prístup: „Nevedeli by ste mi spraviť z toho... ja neviem...radšej konštantnú funkciu?"

Ona sa na tom ale ďalej zabávala, „Nemyslím si, že to teraz pôjde. Musíte si ich nechať trochu odrásť." S týmito slovami sa zdvihla z mojich kolien a oprašovala si nočnú košeľu od odstrihnutých prameňov.

Prekvapilo ma, ako mi okamžite začala chýbať blízkosť jej tela. To som, pravdaže, ignorovala a odpila si veľkým dielom z drahej tequily. Nechutila dobre. Pre človeka zvyknutého na sladký alkohol, bola tequila vždy šokom. Chvíľu som si prehadzovala horkú chuť na jazyku a užívala si pohodlné ticho. Carla odkladala zatiaľ svoje náradie na strihanie. Oči mi padli na množstvo vlasov na podlahe. Mala by som ho upratať. A tak som teda aj spravila. Kým sa stihla Carla vrátiť, ja som už mala zmetený takmer všetok obsah mojich drahocenných vlasov na smetári.

„Môžem sa vás niečo spýtať?"

„Pýtajte sa, drahá,"

„Čo je v tej zamknutej izbe na hornom poschodí?"

Carlina dobrá nálada náhle trochu upadla. Schytila fľašu a tiež si odpila, skôr, ako mi odpovedala: „Bude asi jednoduchšie, keď vám ukážem..."