Stuck with her |SK| girlXgirl✔

Kapitola 33

Pre skutočných zápasníkov v hocijakom bojovom umení bolesť nebola cudzia. Bolo to nutné zlo, niečo s čím sa museli naučiť žiť. Bolo celkom jedno, ako bezchybne človek podával údery, ani ako pružne sa im uhýbal, tak či onak, vždy tu bola šanca, že mu súper poriadne naloží. To už bolo riziko extrémnych športov.

Každá bolesť sa dala vydržať. Mne sa to vždy darilo so zaťatými päsťami. A presne tak som teda aj prečkávala tú pálčivú bolesť, keď sa mi Elijahove predlaktie nemilosrdne zarylo pod rebrá. Nič som mu nezazlievala, predsa sa ma len snažil zachytiť, aby som nespadla na chodník. Jednu ruku mal poza môj chrbát obmotanú okolo pása a druhou mi pridržiaval rameno, ktoré som mala prehodené jemu na pleciach. Trval na tom, že mi pomôže aspoň ku dverám. A teda ma podopieral celou cestou od vypožičaného Anselovho auta ku domu profesorky.

Hoci sa môj posledný zápas odohral pred viac než hodinou, hlava mi furt trešťala. Môj nos bol, ako som predpokladala, zlomený, ale Ansel m ho jedným skúseným pohybom vrátil namiesto. Ešte stále ma však ohromne pálil a rozpaľovala sa mi spolu s ním aj celá tvár. Prešiel len krátky čas, odkedy som obdržala tieto zranenia, avšak mohla som cítiť okamžite, ako sa mi formujú modriny a preliačiny. Ako som povedala, riziko profesie.

Prešli sme okolo domu Carlinej neslávnej susedky- Colleen. Elijah si čohosi povšimol, lebo mi poťukal po pleci a hlavou naznačil smer k jej domu. Keď som sa obzrela, videla som, že postaršia dáma sedí v drepe a hladí ten samý krík, v ktorom sme sa pár dní dozadu skrývali s pani profesorkou.

„Dobrý psík, zostaň..." opakuje táto pani hustému zelenému porastu.

„Myslíš, že je v poriadku?" pošepkal mi Elijah do ucha, skôr s pobavením, než so znepokojením.

„Je len nafajčená," keď však moje slová nejako neobjasnili situáciu, doplnila som: „To je dlhý príbeh..."

Potom sme prešli cez ulicu a zazvonili na zvonček pri dverách domu profesorky Jaxtonovej. Dvere sa rozleteli takmer okamžite, asi nás Carla videla prichádzať.

„Pre božiu milosť! Čo sa vám to stalo?" zhíkla profesorka, hneď ako ma zbadala a zopäla ruky. Elijahovu prítomnosť vôbec nezobrala ma vedomie, nevenovala mu ani jediný pohľad.

„Vyzeráte, ako by vás prešlo stádo byvolov," jej dlaň našla moju bradu a nežne mi podvihla hlavu, „Moje nervy, veď vy máte dva monokle!"

„Stáva sa," povedala som jednoducho. Profesorka nesúhlasne pokrútila hlavou a odstúpila od dverí.

„Prosím, poďte dnu. Položte ju na gauč." Tie inštrukcie boli adresované práve Elijahovi, ale napriek tomu jej zrak neopustil moju zničenú telesnú formu. Chlapec ma pridržal na páse ešte pevnejšie a vykročil dopredu. Moje nohy ma stále nepočúvali, trochu som pokrivkávala, čo bol pôvodný dôvod, prečo môj blonďavý kamarát trval na tom, že ma bude podopierať. Moje svaly boli boľavé, niektoré isto aj natiahnuté, a preto bol hocijaký pohyb pre mňa obtiažný.

Elijah ma zložil na vankúše sedačky, odstúpil odo mňa a nenútene sa oprel o linku obďaleč. Jaxtonová, ktorá bola zatiaľ k nám otočená chrbtom, hľadala čosi v horných skrinkách jej kuchynského komplexu. Musela sa poriadne natiahnuť, aby dočiahla do najvyššej police a môj blonďavý kamarát očami preskenoval jej figúru. Potom sa otočil na mňa, ukázal mi palec hore a ústami nepočuteľne naznačil slová: „Dobrá". Len toľko som mu vedela odčítať z pier.

Keby som sa vedela postaviť, tak by som mu šľahla pohlavok. Hneď ako sa profesorka otočila späť k nám, Elijahovi sa na tvár vrátil falošný vážny pohľad. V náručí držala krabicu so zdravotníckymi pomôckami- improvizovanú lekárničku prvej pomoci. Podišla ku mne a s navlhčenou látkovou vreckovkou mi pretrela tvár zotierajúc zaschnutú krv z mojej brady a líc. Vymenili sme si intenzívny pohľad. Hľadala som jej v očiach čosi, čo by mi bolo naznačilo, či sa na mňa stále hnevá, ale našla som v nich len starosť. Žeby ju skutočne moje zdravie zaujímalo?