Ľahla som si do postele, trošku si poplaka nad tým, čo sa dnes stalo a napokon som tvrdo zaspala.
••••••
Ráno bolo veľmi namáhavé, celý človek ma bolel. Ledva som vstala z postele, potom som si to namierila rovno do kúpelne.
Pozerala som sa na seba do zrkadla. Oči opuchnuté, pod nimi monokle. Postava dosť pochudnutá, ale ani sa nečudujem. Toľko starostí som mala s Lukasom, že som sa nevenovala sebe.
„Dobré ráno Emma!" počula som kričať Dominica z poza dverí.
„Dobré ráno Dom." usmiala som sa, neviem ani prečo.
„Čo ak by sme zašli na raňajky?" spýtal sa. Súhlasila som, pretože som bola neuveriteľne hladná. V žalúdku mi šŕkalo, ako keby som tam mala koncert.
S Dominicom sme sa vybrali do najbližšej reštaurácie, vraj tam varia najlepšie jedlo.
„Nevideli sme sa už?" spýtal sa, no plne sa venoval šoférovaním vozidla.
„Je to dosť možné, na včerajšej party tam boli len ľudia z našej školy.
„Ja už do školy nechodím" zasmial sa.
Zmocnil sa ma strach. Naozaj som nevedela, komu sedím v aute.
„Ale je dosť možné, že chodíš do školy s mojim najlepším kamošom. Ja som minulý rok školu dokončil." dodal a vtedy mi opadol kameň zo srdca.
Na raňajkách sme sa rozprávali o nás. Povedal mi niečo o svojej rodine a ja som mu povedala niečo o svojej. Mal nádherné oči, mohla by som doň hladieť aj hodiny.
„Chcela by si ísť domov alebo sa ešte zdržať u mňa?" spýtal sa Dom a nahodil psie oči.
„Rada by som, len treba, aby som si išla po veci a odniesla domov." navrhla som. Dom prikývol, dojedli sme, zaplatili sme a išli sme k Alex po veci a potom ku mne domov ich zaniesť.
„Kto to je?" spýtala sa zvedavo mama, hladiac z okna.
„Taký jedne chalan, nepoznáš ho." jasné že ho nepozná, keď ho ani len ja nepoznám „ideme sa prejsť, pozrieť si nejaký film a tak."
„Keď chceš, môžeš zostaň uňho dnes. Máš 19, nebudem ti v tom brániť." reakcia mami ma zaskočila „Ty asi naozaj nevieš kto to je" zasmiala sa a ďalej nepokračovala, taktiež ako ja som sa ďalej nepýtal. Zostala som v pomkove.
