Život mi to skomplikoval

11.

Neuveríte mi ale dnes ráno sa stal zázrak. Nevstávala som na melódiu toho otravného magora. Budíka. Ale na slnko dobíjajúce sa dovnútra mojej izby. Lepšie prebudenie som si ani priať nemohla. Keď som konečne rozlepila viečka od seba na displeji mobilu svietilo 11:36. Neverím mne sa asi splnil sen, nikto ma nebudil a nerachotal doma. Bolo mi to až čudné. Obula som si svoje huňaté papučky a ešte v pyžame zišla dole. Chalani sedeli v obývačke a niečo pozerali a všade rozvoniavalo niečo nesmierne dobré.

"Dobré ráno" pozdravila som bratov a svoje kroky namierila ku kávovaru aby som sa úplne prebrala.

"Dobré ránko" pozdravili ma všetci traja zborovo.

"Ale kto nám to tu vstal?" s úškrnom na tvári sa ma spýtal môj arogantný brat. Sam.

"Nebuzeruj hneď z rána, prosím." otočila som sa na neho a nadvihla obočie a odpila si z kávy.

"Kľud, dobre." zas dobiedzal. Ako ja ho niekedy nemám rada. Na to sa Bradley postavil a išiel smerom ku mne. nachystal na stôl taniere a zavolal nás k obedu. Zápas je o 15:00 tak máme ešte nejaký ten čas. A ja mám hlavne čas sa na to psychicky pripraviť. Počas obeda sa chalani medzi sebou bavili o niečom no ja som ich nepočúvala. Bola som ponorená do svojich myšlienok. Ako bude ten zápas prebiehať. Dúfam že to nepokašlem hneď na začiatku. Je iné sa na to pozerať z tribúny a iné je stáť na tom ihrisku a hrať. Bojím sa že ten tlak nezvládnem a niečo pokazím a že nakoniec budem celému teamu na smiech a aj všetkým divákom. Zviera mi žalúdok len na to pomyslím.

"Molly, haló počúvaš nás." s týmito slovami ma Max vytrhol zo zamyslenie. Potriasla som hlavou aby som zahnala moje myšlienky.

"Hm?" zdvihla som hlavu z taniera a pozrela na bratov.

"Počúvaš nás?" 

"Áno. Čo? Teda nie. O čom je reč." nejak som zo seba vykoktala a nechápavo pozrela na bratov.

"Och joj. Že Bradley bude večer so Sašou a nemáme tu robiť párty." pobavene mi odpovedal Sam.

"Ahm dobre." bez záujmu som odpovedala a ďalej sa venovala svojmu jedlu a myšlienkam. Po obede som riady naložila do umývačky a zapla ju. Chalani sa rozpŕchli do izieb a ja som urobila to isté. Len tak som ležala na posteli ponorená v myšlienkach. Medzi Tým som napísala Willovi aby išiel so mnou na zápas že tam nechcem ísť sama. Najprv sa mu nechcelo ale po dlhom presviedčaní povedal nakoniec áno. Dohodli sme sa, že sa stretneme pod tribúnou 14:45. Bolo 14:15 keď mi niekto zaklopal na dvere. Mnou až trhlo. Nečakala som to a bola zamyslená. Bol to Max aby mi oznámil že o 15 minút odchádzame. 

Urobila som si hygienu a obliekla si dres a kopačky som si dala do ruksaku. Vlasi som si zaplietla so vrkoča a mohla som vyraziť. Po ceste tam mi nebolo dvakrát dobre a mala som nesmierne stiahnutý žalúdok a stres. Čím sme boli bližšie tým sa to stupňovalo. 

Chalani išli do šatne a ja som si mala ísť sadnúť na lavičku. Ale ešte pred tým som išla na dohodnuté miesto za Willom. Keď ma uvidel bol dosť prekvapený a zaskočený tým že mám na sebe dres. Objala som ho, on najprv váhal ale potom mi objatie opätoval.

"Než niečo povieš, ja ti to vysvetlím" po objatí som začala rozprávať ako sa to všetko stalo. Povedala som mu všetko od toho čo sa stalo na zápase s Chrisom, potom doma na dvore, v bare a nakoniec prvý tréning. Vyjavene na mňa pozeral s pootvorenou pusou.

"Som za teba tak šťastný Molly. A no konečne." neskrýval nadšenie a ja som bola len rada. Počkať čo? Konečne? Začudovane som sa na neho pozrela.

"Áno, konečne. Videl som ťa hrávať na telesnej s babami a bola si úžasná." pochvalne mi povedal a ja som sa začervenala.

"Ďakujem, ale mala by som už ísť."