tma ľudí desí.
boja sa zavrieť oči.
nevidieť svet.
boja sa snívať.
boja sa vlakov.
premýšlam.
sedím na balkóne v úplnej tme
a premýšlam prečo sa boja.
boja sa ponoriť do seba?
boja sa byť sami?
trasiem sa od zimy.
pozerám na blikajúce svetlá pouličných lámp.
započúvam sa do hlasného ticha jesennej noci.
z diaľky prichádza vlak,
kolajnice dunia v pravidelnom rytme,
vlak píska, škrípe a zastavuje
predo mnou, presne tak, ako som očakávala.
nastúpim.
vlak je prázdny, no zároveň plný.
plný farieb, tvárí bez tela, tiel bez hláv,
obrazcov vôní a vzorov.
sadnem si.
tento vlak je iný ako ostatné.
nemá lokomotívu, ani vodiča,
zapíska a pohne sa,
neviem kam ide, no ani ma to nezaujíma.
zaujímajú ma tie obrazce.
skadesi počuť hudbu,
predo mnou vidím lúku,
posiatu malinovými kríkmi.
z lúky sa razom stáva záhrada,
veľká, plná jabloní, ríbezlí,
tajomná, no zároveň presvietená slnkom.
zrazu zahliadnem malé dievčatko,
hnedé kučierky jej trčia spod farebného klobúčika,
vylieza spoza dvoch vysokých tují,
plní si ruky aj ústa malinami a zvonivo sa smeje.
potom vylezie na strom a veľkými očami na čosi pozerá.
nemusím otáčať hlavu,
aby som vedela že ju zaujíma dianie v nedalekom prístrešku.
ide odtiaľ hudba, dym a smiech.
cigaretový dym sa mieša s dymom ohniskovým a vôňou pečenej slaniny.
slnko už pomaly zachádza za obzor.
dievčatko zlieza zo stromu.
viac však nevidím, lebo tesne pred tým než zoskočí sa svet začne meniť.
opäť vidím len obrazce a tmu.
zacítim pod sebou tvrdú zem.
vlak odchádza s veselým piskotom.
otvorím oči.
opäť sedím na tom svojom balkóne a dýcham ostrý nočný vzduch.
už sa netrasiem.
usmievam sa na hviezdy svietiace vysoko nadomnou.
lebo
viem,
že
zajtra
tu
bude
znova.
nočný vlak iba pre mňa.
