Moje kroky nechám stĺmiť v šume tisícov kvapiek a ostanem pre svet vonku neviditeľná. V sluchátkach zaznie Heaven knows im miserable now a ja sa topím, v daždi, v hudbe, v spomienkach a aj v davoch okolo. Sedím na mokrej autobusovej sedačke a trasiem sa od zimy. Okno pobozkané hmlou pokrývajú závodiace dažďové kvapky. V odraze tej krásy sa črtajú tváre zazerajúcich starších žien za mnou. Vdychujem tú atmosféru (teda zmes vlhka, mnohých zle skombinovaných voňaviek a potu), ked v tom sa všetkým cestujúcim naskytne pohľad na staršieho pána, ktorému polka tela ostala trčať zo zavretých autobusových dverí. Druhá polka vnútri autobusu zalieva vodiča spŕškou nadávok a nepekných pohľadov. Ľudia nastupujú a vystupujú, striedavo sa tlačia a lietajú zo strany na stranu pri každom pribrzdení. Smiths vystriedala People are strange od Doors a ja chranená pred svetom v kapucni sa predieram k východu davom známych aj neznámych tvárí. Všetkými slepo hľadiacimi do prázdna hľadajuc lepšie zajtrajšky v zrkadlách pod našimi nohami.
