Len tak tak sa spiatočkou vyrovnám rýchlosti toho čierneho démona na štyroch kolesách, ktorý sa ku mne medzitým priblížil takmer na meter. Zoči-voči sa pozerám na dievča v mojom veku, sediace v jednom z najdrahších áut na svete. Ach, prečo som sa s...
Nasledujeme Róberta po úzkej chodbe. Policajt zastaví pred záchytnou celou, v ktorej hľadiac do zeme sedí starší muž, viditeľne okopaný životom. Róbert sa naňho zahľadí a rukou vytiahne zo sáčku ďalší čips. Otočí sa a začne odomykať akési bočné dvere na opačnej strane chodby.
"K nemu vás nedám. Prežijete to do rána v sklade?" Zasmeje sa, no vzápätí zvážnie. Nakloní sa k mojej tvári a pošepká: "Vraj zavraždil celú rodinu holými rukami." Vyrovná sa a s mľasknutím schrúme čips.
Zhrozene sa pozriem na pána v cele. On na mňa vycerí posledné tri zuby. "Bojíš sa? Neboj sa... Tu je to bezpečnejšie ako vonku." A zahľadí sa naspäť na zem...
Dvere na sklade sa s tichým vrzgnutím otvoria. Jedna osamelá edisonka osvetľuje ledabolo naskladané skrinky, postele a starý mop na umývanie dlážky. Neochotne vojdeme dnu. Róbert zamkol a melódia, ktorú si začal pískať, pomaly utíchla s jeho odchodom.
Posadím sa na posteľ. Sledujem Zoe, ktorá začala netrpezlivo pochodovať hore-dolu po sklade.
"...Prečo ti zhabali auto?" spýtam sa po chvíli.
"Nebolo moje."
"A koho?"
"Ach... Mysleli si, že som ho ukradla."
Čakám, že začne hovoriť sama, no očividne potrebuje pomocné otázky.
"A... ukradla?"
Namiesto odpovede dostanem takzvaný "To nemyslíš vážne" pohľad.
Nechápavo potrasiem hlavou. "Prečo si teda mala to auto?"
Zoe sa posadí na zem oproti mne a hlavu si oprie o stenu. "Takto... Skúsim ti to povedať celé od začiatku. Možno si aspoň spomeniem na nejaký detail, ktorý by som si predtým nevšimla."
---
»Pokračuj v časti»
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
