Len tak tak sa spiatočkou vyrovnám rýchlosti toho čierneho démona na štyroch kolesách, ktorý sa ku mne medzitým priblížil takmer na meter. Zoči-voči sa pozerám na dievča v mojom veku, sediace v jednom z najdrahších áut na svete. Ach, prečo som sa s...
"Patrik? Si v poriadku?" Pocítim na hlave jemný dotyk. Ach áno... Ten dotyk... To je Kika... Vždy ma takto hladkala. Uchváti ma rovnaká eufória ako v sne. Necítim bolesť, rany, minulosť, či budúcnosť... všetko je také... pokojné... tiché... Že by toto predsalen bolo nebo? Už by bolo na čase...
Pousmejem sa. Pomaly otvorím oči a...
Predomnou sa zjaví hrubý mužský ksicht. V sekunde sa preberiem. Toto fakt nieje nebo.
"Patrik!" Mužská tvár vystrúha nadšenú grimasu. "Už sa prebral!" Odtiahne ruku so zakrvavenou servítkou od môjho zátylku. Asi ma nehladkal...
Ležím na chladnej asfaltovej ceste, v strede križovatky. Na nočnej oblohe sa mieša kúdel červeného dymu zo zdevastovanej benzínovej pumpy s čiernym čmudom zvyšku zebrového džípu. Tak... absurdný sled udalostí sa ešte predsalen nekončí...
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
Pár metrov predo mnou, otočená chrbtom sedí Zoe, zabalená do bundy.
"Zoe, si v poriadku?" Spýtam sa potichu.
"Vyzerám tak?!" Osopí sa na mňa a odhodí ďalšiu zakrvavenú vreckovku.
"Prepáč..." Dodám potichu. Neviem síce, či sa mám za čo ospravedlňovať, ale... čo mám povedať?
Zoe prevráti očami a otočí sa dopredu.
Pred ňou, zapichnutý do ochranného zvodidla, visí znivočený vrak. Po zebrovej metalíze neostalo takmer ani stopy. A na pravo pri ceste stojí... oranžový pickup.. s povedomou značkou... Mohol by to byť...
"Kika?" Vystrelím na nohy ako pružina. To je jej auto! Teda... bolo. Čo spravili s ňou?!
"Patrik?" Odkiaľsi sa ozve božsky jemný hlas... "Ach chvalabohu, že si sa prebral..." Kika vyjde spoza kufra oranžového pickupu s lekárničkou v ruke. Tak dlho som ju nevidel... Jemne si prehrabne tmavé vlnky vlasov. Zrak mi padne na jej štíhle nohy, ladne prekračujúce jedna druhú. Cestou podá lekárničku Zoe a čupne si ku mne. "Čo to tu stvárate?"
A v tom môj mozog zamrzne, akoby otvoril internet exporer.
"Kde... čo... teba neuniesli?" Zmätene habkám a natiahnem ruku k jej tvári. Je vôbec... skutočná?
Ruku mi zastaví tuhý stisk. Chalan, čo celý čas sedel pri mne, sa pohotovo postavil. To je jej osobná SBS, či čo? Ale... nie... Je mi povedomý... Zažmúrim naňho.
"To je Oliver, môžete si podať ruky." Zasmeje sa Kika. Vytrhnem ruku z jeho stisku a nastavím ju na pozdrav.
Ale on si ruky prekríži na hrudi a venuje mi iba znechutený pohľad:
"Prečo by mali Kiku uniesť?"
Otočím sa späť na ňu: "No veď... mi písali tvoji rodičia... A tvoje auto zmizlo na mieste, kde... A ako ho predali pri tom servise..." Hlava mi napriek pulzujúcej bolesti pracuje na milión otáčok, ale nieje schopná vyplodiť ani jednu zmysluplnú myšlienku.
"Hm tak... o tom nič neviem." Preruší ma Kika. "Ale... je pravda že... no takto. Áno, ušla som z domu. Keď som prišla do mesta, v jednej uličke som vypla sledovacie zariadenie. A potom som išla do servisu, aby ten čip vybrali úplne... Ak myslíš to. No a teraz som tu, išla som smerom ku môjmu novému bytu. To je celý príbeh. A teraz by ma zaujímalo, čo to tu robíte vy!"
Stále sa mi nechce veriť, že je to pravda. Že je vporiadku. Že som sa celý čas naháňal za... Predstavou. Predstavou, aký budem pre ňu hrdina, keď ju zachránim...
"...hľadáme ťa..." Zamrmlem previnilo. Stojíme od seba na dosah ruky. Mám chuť ju pritiahnuť k sebe. Objať ju. Cítiť, že je skutočná...
No začne ona. Pomaly zdvihne ruku... priblíži ju k mojej tvári... keď mi zrazu ukazovákom ďobne do nosa a zasmeje sa. "Paťo, už ma nehľadaj. Niesi môj ochranca. On je." Zavesí sa Oliverovi okolo pliec a vtisne mu pusu na líce. "Mal by si na mňa zabudnúť a začať konečne žiť svoj vlastný život."
Cítim, ako sa mi podlomia kolená a tak si radšej sadnem späť na zem. Najhoršie na tom je, že má pravdu... Už nieje moja. Nemám ju na starosti. Vie sa o seba postarať sama... Dúfam.
Premeriam pohľadom jej nový úlovok. Vôbec nieje taký... Veľký, ako ho opisovala. Stavím sa, že by som ho zložil jedným chmatom. Ale čo ma po tom... Je to jej výber...
