Pekelná láska

8. Dopis, auto krádež

Sem*

Celý čas som rozmýšľala kdo je G, kdo bol ten človek ktorý poznal otca.
Prešli dve hodiny a zatiaľ som sa len napila vody a sadla si naspäť.
Mala som výpadky kvôli šípu ale postupne sa to vracalo.

„Sem, čo sa stalo ?" povedala zmäteno Daniela.
„Čo si naposledy pamätáš ? " zvedavo som sa spýtala.
Chvíľku porozmýšľala a odpovedala
„ako si tak spomínam, tak prišla som za tebou sa ťa niečo spýtať kvôli chalanovi, viac si nepamätám". 
Mala ešte výpadky, vedela som že to nepotrvá dlho a spomenie si.

Potom sa ma náhle spýtala
„Čo sa stalo ďalej Sem ?".
Povedala som prvé čo ma napadlo „Poradila som ti a nakoniec som ťa pozvala do domu a opili sme sa na šrot". Väčšiu somarinu som si vymyslieť nemohla.

Keď sa postavila podala som jej mobil a vodu, dúfala som že jej nikdo nepísal a nevolal.
Neočakávane povedala
„ďakujem že si ma tu  nechala a poradila mi snáď si spomeniem, uvidíme sa v škole". 
Na nejakú chvíľu som si oddýchla a keď som si už brala kabelu do školy, počula som otvorenie dverí.
Išla som sa pozrieť, bola tam mama a asi jej nový spoločník.
Jak vravím od vtedy čo není doma sestra ide to tu dole kopcom.

Nenápadne som prebehla okolo nich aby si nevšimli že som ich videla, a nechala som na  stole odkaz
„snáď bude aspoň dobrý v posteli ". Lepšiu správu pre mamu som nemohla nechať.
Odišla som z domu a po ceste som skúšala volať Nathanovi, nezdvíhal.
Od vtedy čo sme sa naposledy stretli sa mi neozval.

Dobre vedel že s najlepším bývalim kamarátom by som nechodila.
Ako som sa pozerala na mobil či mi neprišla správa som nabúrala do Dana. „Prepáč nechcel som, si v poriadku ?". Opýtal sa okúzľujúcim úsmevom Dan. „Ano v pohode".
Odpovedala som a snažila sa čo najrýchlejšie odísť.
„Počkaj, ďakujem že si sa postarala o Danielu ".
Dúfajúc že som ho počula.
„Jasne, není zač ".

Pomáham ľuďom aj keď neviem ako to robím. Keď som už konečne bola v škole, pozerala som sa na každú chodbu a do každej miestnosti som išla asi dva krát. Hľadať Nathana bolo náročnejšie než som si myslela.
V tom zazvonilo a už som nemala čas ho ďalej hľadať.
Keď som si sadla na miesto, dúfala som že príde do triedy, ale neprišiel.
Čakala som celú hodinu aby som mohla odísť, čas plynul ale hodina bola nekonečná, až do vtedy než som náhle sa pozrela von oknom a uvidela.

Bol tam niekdo kdo sa presne pozeral na moju triedu a na mňa.
V ten moment zazvonilo a ja som sa rozbehla s triedy ako prvá.
Utekala som cez dve dlhé chodby až som prišla ku dverám. Otvorila som dvere a bol tam. Stál tam chalan s čiernou kapucňou na hlave a furt som nevedela kdo to je. 

Mohla som sa snažiť ako som chcela ale tvár som mu nevidela. Pomaly sa ku mne začal približovať a keď bol dosť blízko zastal a nastavil ruku v ktorej mal dopis. Priblížila som sa aj ja a zobrala dopis ktorý držal v ruke.
Chvíľu som sa pozerala naňho ale jediné čo som mohla vidieť bolo že bol celý v čiernom bol skoro o hlavu a pol vyšší a že voňal tak moc že som túžila zistiť kdo je a dať mu dole kapucňu.

Keď som už odtrhla oči od neho, otvorila som dopis v ktorom bolo
„ nezabúdaj že slovo NIE je lepšie ako Áno, tvoja Harley". 
Pozerala som na to ešte ale ďalších 5 minút, a keď som sa chcela opýtať čo to má byť už tam nebol.

Dala som si papier do vačku a išla naspäť do triedy.
„Dobré ráno žiaci, dnes je deň kedy mi musíte dať papier od rodičov podpísaný" povedala učiteľka.
„To ne, že som si práve nezabudla papier doma !" v duchu som povedala.
Musela som čo najrýchlejšie niečo vymyslieť

„Pani učiteľka môžem ísť prosím vás na wc je to naliehavé". Pozrela na mňa pohľadom a povedala
„ choď ".
Keď som vyšla s triedy začala som utekať ako to len šlo. Vedela som že domov to mám ďaleko tak som spravila vec ktorú by som nikdy inokedy neurobila.

Prišla som ku autu ktoré patrilo nejakému spolužiakovi a čo najrýchlejšie zdvihla kameň a rozbila okno.
Otvorila som dvere a nastúpila. Prehľadala som či tam nemal náhradný kľúč, a hej bol tam.
Iba idiot by mal náhradný kľúč v aute, na mieste kde je viditeľný. Naštartovala som auto a dúfala že prežijem.
Naposledy som šoférovala keď som mala 12, sestra ma chcela naučiť základy a ja som neodmietla.
Škola bola asi 8 ulíc od môjho domu.

Keď som už vyšla na cestu išla som takou rýchlosťou aby cesta trvala 5 minút tam a 5 minút naspäť.
Po ceste som zrazila odpadkový kôš minimálne 3 krát a raz som skoro prešla mačku. Hneď ako som uvidela dom zabrzdila som a utekala pre list.

Našťastie bol položený na stolíku, zobrala som ho a utekala naspäť. 
Keď som už bola pri škole, zaparkovala som auto a rýchlo išla do triedy.
„Sem , už som chcela poslať niekoho za tebou či si v poriadku" povedala učiteľka. „Nebojte som v poriadku, a tu máte ten papier" povedala som čo najrýchlejšie a sadla si naspäť.

Zatiaľ čo učiteľka rátala či má všetky papiere, ja som pozerala celú hodinu na dopis od Harley.
Na hodinu biológie Nathan neprišiel a ja som už nevedela kde ho mám hľadať. Jediný kto by vedel kde je, by mohla byť Solaris.
Keď zazvonilo na prestávku išla som sa jej spýtať
„Solaris prosím ťa, viem že sa bavíš túto dobu dosť často s Nathanom, nevieš kde by mohol byť ?".

Ona sa na mňa len s naštvaným pohľadom pozrela a odišla.
Nevedela som čo mám robiť.
Mohla som len dúfať že ráno pred odchodom do Francúzska príde.

Po všetkých hodinách keď som sa vracala domov boli predné dvere otvorené.
Ako som vstupovala do domu na dverách bol ďalší dopis, bol od mami „zlatko uvidíme sa až keď prídeš z Francúzska, musela som odísť bolo to naliehavé".