Rok plný šialenstiev

Hnev a smiech

TÝŽDEŇ XII.

TÉMA: 

OPIS POSTAVY

Bol to chlapec.

Alebo skôr mladý muž.

Teda... Ťažko povedať, čím vlastne bol.

Jednou zo zaujímavých vecí na ňom boli jeho oči. Dúhovky mal hnedé tak veľmi, že v istom svetle vyzerali takmer až čierne, akoby splývali so zrenicami. Keď sa v nich odrážalo svetlo, dalo by sa povedať, že vyzerali až nadpozemsky.

A jeho vlasy. Celkom obyčajné. Čierne. Alebo len veľmi tmavé hnedé? Ťažko povedať. Neboli to až také dlhé vlasy, aby z neho bol nagélovaný frajerík, to zas nie. Takým veciam sa vyhýbal oblúkom. Nemal nič proti, ak sa to niekomu páčilo, ale keď náhodou komusi z jeho okolia skrsla myšlienka, že by sa to hodilo jemu... nuž. V tom prípade by ľudia, ktorí ho dobre poznali, radšej utekali kade ľahšie.

Bol múdry. No rovnako ako väčšina chlapcov sa radšej skryl za masku hlasného smiechu a hlúpych nadávok. Ale na druhej strane, ktovie, či to bola len maska. Možno taký naozaj bol. Možno nebol ničím z toho, ako sa správal pred ostatnými a možno bol tým všetkým.

Vedel sa usmievať tak, ako nikto na svete, pretože každý jeho úsmev sa niečím líšil. Ľudia mali radi jeho úsmev a ľudia mali radi jeho, no nebol populárny. Nepoznal ho každý človek v meste. Ale napriek tomu mal dosť priateľov.

Nebol ani dokonalý, ani úžasný. Keď sa nahneval, bolo to, akoby sa z oblohy zosypali všetky blesky naraz, bolo to, akoby sa hromy zbláznili a začali hučať jeden cez druhý, bolo to v niektorých ohľadoch horšie než tornádo či hurikán.

Nebol však citlivý. Neplakal. Neukázal ostatným slabosť. Nikdy.

Vždy sa len smial a bol veselý. Pomáhal a svojou dobrou náladou častokrát nakazil všetkých naokolo. Zlé veci sa mu diali len vtedy, keď ich nikto nevidel, preto to budilo dojem, že zlé veci sa mu nedejú.

Akí len boli prekvapení, keď zrazu...