Rok plný šialenstiev

Späť

TÝŽDEŇ XXXIX.

TÉMA:

ŠKVRNA NA KOBERCI

Chlapec, za normálnej situácie vysoký a sebavedomý mladík so smaragdovo zelenými očami, kľačal na kolenách, skláňajúc sa nad obrovským, oslnivo bielym kobercom. Upútalo ho totiž jedno miesto. Treba dodať, že veľmi, veľmi špecifické miesto.

Pre spresnenie, časť koberca, veľká asi ako jeho zatnutá päsť.

„Do psej riti," zamrmlal si popod nos. Niekoľkokrát pošúchal dlaňou škvrnu na koberci. Zrakom neustále odbiehal ku nástenným hodinám. Jeho mama sa mala vrátiť o pár minút a on vedel, že by to zase raz viedlo k úplne nezmyselnej hádke.

Škvrna však nie a nie zmiznúť. Ani po niekoľkonásobnom šúchaní koberca. Veľmi neočakávane.

Chlapec z hrdla vypustil dlhý povzdych.

Zrazu sa mu čosi obtrelo o chrbát a pritúlilo ku pravému stehnu.

„Čau, kamoš," chlapec pohladil malého psíka neurčitej rasy. Znova si povzdychol. Nechcelo sa mu upratovať to. Koniec koncov, ak by jeho mama mala prísť až na ďalší deň, nechal by si to na potom.

Nakoniec ale vstal, z kúpeľne si pobral tri druhy čistiacich prostriedkov, handru a vedro s vodou. Všetko si to spokojne doniesol do obývačky. Znova si kľakol a pustil sa do práce.

Sekundy ubiehali, menili sa v minúty...

Zelenookému chlapcovi zrazu zazvonil telefón.

Zdvihol.

„Johnny?" ozvalo sa.

„Áno, mama?"

„Prídem až za takých desať minút, zbehla som ešte do obchodu. Potrebuješ niečo?"

„Nie, mama. V pohode. Čau," odvetil a zložil.

Pozrel na škvrnu, ktorá sa stále skvela na koberci. Sťažka si povzdychol.

Snaha bola, pomyslel si nakoniec, pokrčiac plecami. Snaha bola. Ani neodniesol čistiace prostriedky, handru či vedro, len odišiel do izby. Sadol si za počítač, založil slúchadlá a presne na dvanásť minút a tridsaťšesť sekúnd sa ponoril do sveta zaklínača Geralta.

Lenže... nuž, ako to už býva, nič krásne a dokonalé netrvá večne.

„JOHNATHAN!" skríkla chlapcova mama v momente, ako vkročila do obývačky a zbadala obrovský, tmavý fľak od rozliatej coca-coly.