Molinium

12. kapitola

Po nekonečnom čakaní nastal piatkový večer. Monika bordovým rúžom opatrnými ťahmi dokončila posledné úpravy svojej vizáže a kontrolne na zrkadlo našpúlila pery. Hotovo, nič jej nebráni vyraziť. Za iných okolností by večer trávila pri plátne, pohári vína a štetci opretom o bradu, no dnes ju čakal nadčas. Dnešná noc by ju mohla posunúť o krok vpred k získaniu vyššieho kreditu na oddelení a rešpektu od kolegov, ktorý bol doteraz nulový. Cez rúžový kabátik prehodila drobnú kabelku, posledný krát sa zhlboka nadýchla a utekala na objednaný taxík, ktorý ju mal odviezť do centra mesta.

Cesta so starším šoférom prebiehala v mĺkvom štýle a Monike to tak vyhovovalo. Nemala chuť na zdvorilostnú, k ničomu nevedúcu konverzáciu. Dá sa povedať, že si tichú jazdu skôr užívala. Taxík nakoniec zastavil pri stĺpikoch oddeľujúcich pešiu zónu od parkoviska a zvyšok cesty zobrala po svojich. Tak ako posledné týždne, mesto žilo naplno a za klopkania podpätkov na topánkach obchádzala preplnené terasy, z ktorých periférne registrovala zvedavé mužské pohľady. Bola si vedomá toho, že sa dnes nahodila viac ako inokedy, no nečakala, že u opačného pohlavia vzbudí až taký veľký záujem. So snahou nevnímať hladné mužské oči, prišla vydláždenými uličkami až pred neónový nápis Dance aréna, kde nasledovala smer ku vchodu, odkiaľ vychádzala tlmená tanečná hudba.

                                                                                            * * * * *

That's life, that's what all the people say

You're ridin' high in April, shot down in May

But I know I'm gonna change that tune

When I'm back on top, back on top in June

Niesla sa Džonyho bytom hitovka That's life od Franka Sinatru, tak ako vždy istú dobu, keď sa chystal Tomášovi predať tašku s Moliniom. Púšťal si ju len z akejsi poverčivosti, aby sa dnešné stretnutie skončilo podľa plánu a bez väčších komplikácií. Rovnako, ako pred týždňom natiahol na seba čierne tričko, športové sako a džínsy s teniskami. Mátavou chôdzou sa premával po byte a upieral zrak na telefón a listoval stránku o počasí.

"Sobota, slnečno. To by mohlo byť." Zamumlal si a hneď vzápätí schoval mobil do vnútorného vrecka k zloženému rúšku. Nič mu nebránilo vyraziť.

Cez Bulvár si to namieril priamo do centra mesta. Rýchlymi krokmi bral jednu dlažobnú kocku za druhou. Keby podobné tempo navolil v spoločnosti Sofie, isto by kocky nestíhali rátať. To bolo však jedno, jednak Sofia pri ňom nebola a na druhú stranu mal dnes iné starosti. Ani nevedel ako a už sa mu z diaľky hlásil o slovo zeleno čierny neón. Asi mu povedal niečo v štýle "nasaď si rúško", lebo presne to spravil v momente, keď ho zbadal. Zopakovala sa scénka spred týždňa, keď zaujal pohľady podgurážených skupiniek pred klubom a on ich rovnako, ako aj drzé narážky s chladom odignoroval.

Jedna vec sa však nezopakovala. A to drzé pohŕdavé správanie ochranky. Len čo ho zbadali, dali mu najavo, že sa jeho návšteva očakáva. Ochrankár v saku šitom na mieru si ho hneď z radu pri vstupe stiahol ku sebe, s vykaním mu na ruku pripol pásku s nápismi VIP a cez širokú chodbu ho odprevadil až k miestam kde čoraz viac silnela hudba. Pekné gesto, ale bol si vedomý, že to je len naoko. Chcú ho uchlácholiť, dať mu pocit vítaného hosťa a pritom je len z mnoho ďalších, na kom trhnú špinavé peniaze. Koniec koncov mal z toho gesta dobrý pocit, cítil z neho záujem o ponuku, ktorú pred týždňom predostrel.

                                                                                                * * * * *