Molinium

11. kapitola

Jesenné dni ubiehali a Sofia cez veľkú sklenenú tabuľu na najvyššom poschodí galérie, práve sledovala farebnú premenu listov na okolitých stromoch. Krátila si tým čakanie v strýkovej kancelárií, ktorý mal každú chvíľu prísť. Z kolobehu prírody odvrátila zrak na mobil, aby skontrolovala, či už Džony odpísal na jej správu, alebo či ju aspoň prečítal. Neplatila však ani jedna z možností. Sklamane schovala telefón späť do kabelky a svoju pozornosť upriamila znova na scenériu za oknom. Vlastne ani nie tak pozornosť, ako skôr pohľad. Myseľ jej zablúdila do spomienok z predošlých dní a to konkrétne do momentu, keď šla s Džonym na langoš.

Jeden veľký s tatarkou a syrom Džony niesol ako tácku a až keď sa usadili na neďalekej trolejbusovej zastávke, začali z neho obtrhávať a po kúskoch ujedať. Sledovali, ako sa po frekventovanej ceste okolo nich valilo jedno auto za druhým. Po chvíli sa Džony so záujmom natočil na Sofiu.

"Si mi písala, že máš slabosť pre Audiny, prečo?"

"Lebo sú to dobré autá, pekné a spoľahlivé."

"Tuctové." Provokačne sa zaškeril Džony.

"Ako?" Prižmúrila oči, aby naznačila nespokojnosť s Džonyho prirovnaním.

"Kedysi tie autá boli vzácnejšie a mali svoje čaro. Teraz ich má každý druhý. Sú jednoducho tuctové."

"Áno a Seaty sú tie najlepšie autá, všakže?" Narážala na fakt, že Džony vlastnil červeného Seata.

"Sú dobré a nie sú tuctové. To mi stačí. Však sleduj."

Najbližších pätnásť minút, kým nedojedli langoš, sledovali cestu pred sebou a rátali značky áut prechádzajúcich naokolo. Trošku netypická činnosť na prvom rande, no prišla jej zábavnejšia, ako klasické zoznamovacie témy. Audi trinásť kusov, Seaty len štyri, tak znel výsledok počítania. Výpovedná lehota nulová, ale Sofia aspoň dostala prísľub, že ju Džony niekedy prevezie na Seate.

Spomienka na pondelkový večer vykúzlila na Sofiinej tvári úsmev. Prebiehal uvoľnene a dosť prirodzene, o to viac ju prekvapila Džonyho mierna ležérnosť v poslednej komunikácií. Stojac v okne nad námestím ešte raz skontrolovala mobil. Stále bez odpovede. Váhala, že napíše či je všetko v poriadku, no to už za ňou niekto vstúpil do kancelárie. Schovala telefón späť do kabelky a keď sa otočila, zazrela svojho strýka so sekretárkou, ktorá niesla na tácke dve kávy.

"Ahoj Sofi, rád ťa vidím." Prikročil k Sofií strýko Michal a privítal ju objatím. Len čo od nej odstúpil a posadil sa do kancelárskeho kresla, napravil si svoj na mieru šitý oblek, ktorý mu lemoval štíhlu postavu. Vždy upravený a udržiavaný vzhľad, dnes narúšali výrazne kruhy pod očami. Po udalosti zo začiatku týždňa sa však nie je čomu diviť.

"Ako zvládaš náročný týždeň?" Usrkla si Sofia zo šálky a súcitne pozrela na Michala.

"Je to bieda, čo si budeme hovoriť, moc som toho nenaspal."

"Neboj sa, možno sa ten obraz nájde a bude všetko dobré." Snažila sa Sofia o povzbudivé slová.

"Joj Sofi, o tom pochybujem. Ten už bude isto niekde za hranicami, alebo niekde v súkromnej zbierke skrytý pred svetom. Podľa toho, ako prebehla lúpež, išlo o profesionálnu prácu a na polícií zobrala prípad nejaká mladá začínajúca vyšetrovateľka, takže sa nedá čakať, že sa obraz v galérií ešte niekedy objaví."

Sofia sklesnuto natočila zrak na šálku a slabými ťahmi si pomiešala kávu.

"Ale tu nejde len o obraz, ten bol poistený, ale meno galérie dostalo riadne na frak a je možné, že ma to bude stáť miesto. Neviem čo bude ďalej."