Sillys - Podzemné mesto

V. Kapitola

     Agnyl bežal lesom. Nemohol sa zastaviť ani na chvíľu, aby sa uistil, že ho nenájdu. Obrovská bolesť v hrudi ho však presviedčala o opaku. Z počiatku utekal jednoducho za nosom, potom si však začal uvedomovať, že má svoj cieľ. Vybehol na najbližší kopec a sledoval okolie. Počul neďalekú rieku, čo bolo dobré znamenie, že neutekal do záhuby lesa. Podľa zvuku k nej začal zostupovať a pritom kontroloval svoje okolie. Paranoidne si stále predstavoval, ako sa Julianin otec skrýva za najbližším stromom a čo chvíľa vyskočí, aby doňho zaťal studenú oceľ. To sa však nestalo. Po čase dorazil k rieke. Tá divoko hučala a penila. Po nedávnych daždoch bola očividne stále rozvodnená a unášala všetko, čo sa jej podarilo strhnúť. Agnyl ju začal nasledovať proti prúdu. Držal sa na jej okraji a sledoval okolie, než sa mu šmyklo a keby sa nechytil blízkeho stromu, skončil by v nej. Preto sa radšej vzdialil. Žalúdok sa priam dožadoval nejakej potravy a mučil Agnyla silnými kŕčmi. To bolo to posledné, čo teraz potreboval. Začal sa zameriavať na rôzne rastliny, ktoré by vyzerali jedlo, nič však nevidel.

     Ah.. to bolí. Potrebujem nejaké jedlo.

     Takto pokračoval niekoľko hodín, keď vtom začul neďaleké dupanie kopýt. Čo najrýchlejšie sa strhol k zemi a pozorne počúval. Jazdec sa nepríjemne približoval.

     Videl ma snaď? Ak áno, tak som mŕtvy.

     Prevrátil sa na chrbát a všimol si hrubý konár ležiaci neďaleko. Pravou rukou ho pevne uchopil a pritiahol k telu. Teraz mal zbraň a cítil sa istejšie. Klus koňa však už počuť nebolo. Jazdec zastal. Jediné čo ich delilo bol malý kopček a možno pár stromov. Agnyl sa nevrátil na brucho a čo najtižšie sa začal zbierať na nohy. Vtom na kopec vystúpila Juliana.

     „Agnyl. Počkaj!" Zvolala, keď videla, že sa chystá utiecť. „Môj otec tu nie je. Prišla som sama."

     „Prečo ma chcel zabiť?"

     „Pretože sa ma pokúša zachrániť."

     Agnyla to prekvapilo. Vôbec nerozumel, ako jeho smrť súvisí z jej ochranou.

     „Hovoril som, že sa máš vrátiť do mesta."

    Stále si od nej udržiaval dostatočný odstup. Keď urobila krok vpred, on urobil krok vzad.

     „Nepribližuj sa a hovor!"

     „Chcem len aby si vedel, predtým než ti poviem pravdu, že ťa mám rada a túžim po tebe."

     „Neviem čo ti na to mám povedať. Uvidíme, keď mi to vysvetlíš, ale rýchlo."

     Juliana vyzerala rozrušene. Priam naozaj nešťastne. Priviazala koňa o najbližší strom a pustila sa do vysvetlovania: „Niesme ako vy. Nie tak úplne."

     Agnyla to neprekvapilo tak moc ako by čakal. Sám už mal tieto myšlienky, avšak pravdou zostávalo, že tomu nechcel veriť.

     „Ľudia nás považujú za príšery. Avšak vyzeráme ako ľudia, správame sa ako ľudia, tak prečo nás nepovažujú za ľudí? Jediný rozdieľ medzi nami je v tom, že mi máme aj nejaké schopnosti."

     „Schopnosti?"

     „Aby sme prežili, musíme do ľudí dostať našich parazitov. Tí zoberú čo potrebujeme a následne sa vrátia."

     Agnyl sa zhrozil.

     „Takže vy ľudí zabíjate zvnútra? Mám ich v sebe?"

     „Nezabíjame!" Vyhrkla. „Aspoň to nie je nutné. Jediné príznaky môžu byť dočasná slabosť a väčšia náchylnosť ku chorobám. Preto si aj ochorel ten večer po oslave. Nemala som do teba zarývať svoje nechty. Je mi to ľúto."