Sillys - Podzemné mesto

I. Kapitola

     Po uložení posledného kameňa cítil Agnyl, ako mu po tele steká studený pot. Malé kvapôčky prerušovali inak perfeknú vrstvu prachu a piesku, ktorá sa mu počas práce dostala na celé telo. Cítil ako ho piesok tlačí v topánkach, preto si sadol a topánku stiahol. Vysypal sa z nej vodopád piesku, postupne tvoriaci malú sopku. Druhá topánka prispela ešte väčším množstvom, no potom zafúkal chladný jesenný vietor a sopku roznieslo po ulici. Veľká knižnica Bilwana, najmladšia z celej šestice sa mala zajtra ráno konečne otvoriť po skoro deviatich rokoch. Lord Wetvel pripravoval obrovskú slávnosť, trvajúcu celý týžden s názvom Veľká jesenná sláva. Mali prísť speváci z rôznych kútov sveta, ako aj obchodníci, herci, rytieri, urodzení lordi a lady. Agnyl nepochyboval, že lordovi Wetvelovi ide hlavne o zisk, čomu svedčili aj zvyšujúce sa poplatky za vstup do mesta. S tým však stúpali aj ceny za nocľah v hostincoch, čo Angyla nezaťažovalo, keďže v meste býval. Drahšie jedlo ho však veľmi netešilo. Spolu s matkou a sestrou bývali na juhovýchode hlavného mesta, na Orelesovej ulici. Sama o sebe nepôsobila príliš dobrým dojmom, zato však bola jedna z bezpečnejších. Agnylovi neraz hovorili jeho priatelia, ako ich po ceste domov prepadli skupiny zlodejov a zobrali im všetko čo mali.

     Dneska dostanem zvyšok nekt a budem si môcť kúpiť nový pár topánok. Premýšlal pritom, ako si naťahoval svoju deravú obuv. Zrazu ucítil známy nepríjemný pach. Ona vôňa vlastne ani nepríjemná nebola. Tvorila ju zmes vonných rastlín rastúcich pri veľkom Bielom jazere. Avšak jediný, kto takto voňal bol jeho zamestnávateľ Smel.

     „Skončil si snáď, keď sa tu válaš?" Opýtal sa povýšeneckým hlasom Smel. Agnyl sa čo najrýchlejšie, nemotorne vyhrabal na nohy a pozrel na o hlavu menšieho, zavalitého muža s pomaly šednúcim, strapatým fúzom pod krivým nosom. Nachvíľku mal v hlave prázdno a zmocnil sa ho strach. Rozprával sa predsa s mužom, ktorý mu platil a nechcel ho nahnevať. Potom si uvedomil, že svoju prácu už predsa dokončil. Nemal sa čoho báť. Potriasol hlavou v pár rýchlych myknutiach a znova pozrel na Smela. Ten netrpezlivo hľadel nahor s rukami zalomenými a nohou nervozné bubnoval o zem.

     „Nepočul si ma snáď?" Opýtal sa znova.

     „Ale áno, len som...," zasekol sa. Nebudem mu predsa hovoriť, že som bol mimo. „Svoju prácu som už dokončil, ako môžeš vidieť." Smel sa otočil a pozrel na metrový múrik z opracovaných kameňov, dokončených Agnylom. „Vyzerá to naozaj dobre." Povedal, skoro až sklamaným hlasom. „Myslím, že si zaslúžiš svoju mzdu, avšak ešte pre teba niečo mám. Ougus mi bol nahlásiť, že sa im vnútri zrútila jedna stena. Zase ste to vy hlupáci postavili zle. Takže tam padaj a nech to je do zajtra opravené, inak sa možete rozlúčit so všetkými nektami." Tieto slová Agnyla veru nepotešili. Pracoval už niekoľko mesiacov, každý deň, bez prestávky a hlavne posledné dni boli naozaj intenzívne. Utrel si rukou spotené čelo, hlavou prikývol a vydal sa do Bilwany. Vnútri bolo stále veľa ľudí. Umývali podlahu, okná, lustre alebo hýbali s masívnymi drevenými policami vysokými osem metrov. Pár knihovníkov už ukladalo do políc aj obrovské knihy obalené v koži a obmotané železným reťazom, aby sa samé neotvárali. Knihovníci na sebe mali dlhé šedé rúcha, čo Agnyla vždy rozosmialo. Podľa neho vyzerali skôr ako sluhovia, než najmúdrejší ľudia na svete.

     „Nie, nie! Tamtu.. Podaj mi to kladivo. Áno túto som chcel." Doliehali ku Agnylovi hlasy jeho priateľov.

     Výborne, aspoň tu nebudem pobiehať a hľadať ich ako blázon. Pomyslel si.

     Vydal sa teda smerom, odkiaľ sa hlas rozplýval do miestnosti. Prešiel dlhou chodbou pomedzi prázdnymi policami a odbočil doľava. Zrazu sa pred ním objavil akýsi tieň. V sekunde ho myklo a s výkrikom hrôzy sa zrútil k zemi. Potom si všimol, že pred ním stojí jeden z knihovníkov. V tvári mu bol vidieť nezáujem.