Zobudím sa na nočnú moru. Nedokážem zaspať, od strachu cítim, ako mi srdce tlačí na rebrá a hlava sa mi otvára, akoby mi niekto ťahal dušu z tela. Hodím na seba župan, so snahou zahriať sa. Sú asi štyri hodiny, predpokladám, že všetci spia. V obývačke ešte stále horí oheň v kozube. Oranžovo-červeno-žlté plamienky behajú zo strany na stranu. Miestami sa farbia do modra. Teplý vzduch koluje v miestnosti. Vyvalím sa na gauč, zapnem telku a vyberiem laptop. Chcela som tak veľa vecí zistiť, až som nevedela kde začať. Premohla ma únava.
....................................................................................................................
Zobudí ma mama, s tým, že musím ísť na výsluch. Vôbec sa mi to nepozdáva. Nechce sa mi nikam chodiť.
....................................................................................................................
Večer:
Vypytovali sa ma na rôzne veci, ako napríklad či by som vedela spoznať Jacka Manisa, kedy sa to presne stalo, ako to, že žijem a bla bla bla... Všetko som zopakovala asi desaťkrát. Bolo to strašné. Rozhodla som sa vrátiť do školy, cestou tam som kúpila zopár sviečok.
,,Tam nesmiete ísť!"
,,Nie, že nesmiem. Ja tam musím!"
,,To si vyhoďte z hlavy. A kto vlastne ste? Čo tu robíte?"
,,Som Clare Rattová," stačilo povedať moje meno a zrazu nemal problém.
Ako som si myslela, do jedálne ma nepustili. Aspoň som pri jedálni zapálila sviečku. Nedokázala som tu viac byť. S plačom som vybehla zo školy. Zastavil ma ten istý policajt, ktorý ma nechcel pustiť dnu.
,,Máš veľké šťastie, že sa ti nič nestalo," zrazu mi tyká?
,,Dovoľujem si, ti povedať, že nie si jediná, ktorá prežila. Je vás si 15. Čo je naozaj veľmi málo, ale lepšie ako nič. Radím ti aby si sa nestarala o prípad. Zistili sme o tebe zaujímavé veci a podľa toho usudzujem, že ti napadlo to zobrať do vlastných rúk. Nerob to! Získali sme celkom dobré stopy a preto nám to nemôžeš skaziť!" ja by som mohla niečo skaziť? Ja?
,,Môžem ti iba povedať, že sme so strachom čakali kedy sa to stane. V posledných mesiacoch prichádzali tejto škole rôzne vyhrážky. Asi mesiac, možno aj viac budete doma, kým sa rozbehne náhradné štúdium. Neboj sa, dáme vám vedieť."
,,Čož.....? Vy ste o tom vedeli?!"
,,Nie, prepáč musím si ísť plniť povinnosti."
Toto nie je pravda...
................................................................................................................
Otec mi oznámi, že ma hľadala Mary a chce sa so mno stretnúť. Mám ju rada, ale teraz si musím nechať všetko prejsť hlavou.
Konečne nebudem na svojich potulkách sama, nechám doma napísaný lístoček a môžem ísť.
,,Wendy, poď sem ideme von!"
Na počudovanie príde ku mne bez väčších ťažkostí.
Medzi stromami je ako v nebi. Prvé snehové vločky dopadajú na zem jemne, ale s kúskom elegancie. Cítim veľkú dôveru medzi mnou a chlpáčom, čo sa môže stať keď ju pustím?
,,Wendyyyyyyyyyyyyyy! Poď seeeeeeeeem! Nebež! Nepočuješ, Wendyyyy!"
Keď prestanem bežať, otočí sa a pozerá na mňa. Začne kňučať. Idem za ňou, ale samozrejme zas uteká. Zostáva mi len ísť za ňou. Asi po dokonalej 12-minútovke ma zavedie na čistú planinu, spokojne si ľahne a čaká ma. Nikdy pred tým som tu nebola.
,,Wendy? Čo to robíš?" prečo striehne na kríky za nami?
