DARK [SK] smut/fanfiction

E

Pred tým ako začnete čítať túto časť: 

1. Ako je možné, že prvú časť videlo toľko ľudí???? Asi, ďakujem? Toto som nečakala

2. Nebudem upozorňovať, kedy sa v tomto príbehu objavy smut! Máte to v názve a aj v IMPORTANT časti, že v tejto knihe sa nachádza detailne popísaný smut!

3. Prajem pekné čítanie!

~~~~~~~~~~

Ráno som sa zobudila na zemi, neviem ako sa to mohlo stať, ale to radšej nechám tak. Zobrala som si mobil zo stola a ľahla som si naspať do postele a pozrela si sociálne siete. Dnes je sobota a do práce idem až poobede, takže mám čas- 

Pozrela som sa na hodiny. 11:23.

Nie. Nie nie nie nie. Rýchlo som vstala a utekala do kúpeľne, kde som sa umyla a upravila. Obliekla som si čierne nohavice a voľné tričko. Do tašky som si hodila mobil, peňaženku a kľúče. V kuchyni som si vzala z chladničky fľašu vody a utekala som rýchlo na autobus.

Po ceste som skoro zrazila jednu staršiu pani. „Prepáčte! Ospravedlňujem sa!"

„Zas meškáš?" nevnímala som okolie a utekala ďalej. „Eunji!" no keď som započula svoje meno, obzrela som sa okolo seba. Na druhej strany stála Júlia. „Zasa meškáš Eunji!?" „Áno!" „Dávaj si pozor!" bolo jedine, čo som za sebou počula, keďže som už utekala ďalej. Dobehla som na zastávku tesne pred odchodom autobusu, ktorý bol tak plný, že by som to asi radšej dobehla do práce, ako stáť tu.

-

Som tu už asi tri hodiny, a našťastie tu nie je toľko ľudí. Akurát som robila caffe latte, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel muž celý v čiernom, so šiltovkou a rúškom.

Posadil sa za stôl pre dvoch a očami prešiel po miestnosti. Stretol sa nám pohľad.

Chvíľu sme sa na seba pozerali ale potom som musela očný kontakt prerušiť, keďže som mala hotové latte. Vzala som ho a odniesla som ho pri stôl, kde sedel Hyunjin a Jeongin, ktorý mal zmrzlinový pohár.

„Nech sa páči." „Ďakujem."

Vrátila som sa spať za pult. Pozrela som sa na miesto, kde sedel Changbin, no už tam nebol. Pozrela som sa po miestnosti, ale nikde som ho nevidela.

„Hľadáš ma?" otočila som sa. Changbin sedel na stoličke, ktorú tu mám, keď nemusím nič robiť a využivám to na oddych.

„Čo tu robíš? Sem nesmieš ísť!" prísne som sa na neho pozrela. „Ani ty si nesmela a išla si." Mykol plecami a postavil sa.

Dal si dole rúško, spravil krok ku mne.

„S tebou to bude ešte zábava. Kim Eunji." Uškrnul sa, nasadil si naspať rúško a odišiel.

'Jak ako zábava? O čo mu ide?'

„Môžem poprosiť jeden čokoládový koláč?" ozval sa hlas s kaviarne. „Áno! Hneď som pri vás!"

'Prečo je tak divný? Ale zároveň nie je. Je nehorázne pekný, a príťažlivý. Bože, nemala by som o ňom takto premýšľať.' Radšej som sa začala venovať tomu, čo mám a prestala som nad ním rozmýšľať.

-

Je pondelok. Nezaspala som, no to nemení nič na tom, že meškám do školy. Už mám 10 minút hodinu, a ja ešte len zamkýnam dvere od dormu. Mala by som so sebou začať niečo robiť. Keď som sa dostala do časti školy, kde mám hodinu, zostávalo už iba pár minút do konca. „Tak tam sa mi neoplatí ísť." Otočila som sa a prešla som na hlavnú chodbu, kde som si sadla na zem. Oprela som si hlavu o stenu a zavrela som oči. Nerozmýšľala som nad ničím.