DARK [SK] smut/fanfiction

A

~~~~~~~~~~

Dnes idem domov. Teda, ku Changbinovi. Rodičia ma tu neboli pozrieť ani raz, čo ma dosť mrzí. Myslela som si, že im na mne aspoň trocha záleží.

Otvorili sa dvere a dnu vošiel on. Celý v čiernom, ako inak. „Pripravená ísť domov?" vzal si moju tašku na rameno. „Neviem, či to chcem nazývať domov." Povzdychla som si. „Bude sa ti to páčiť." Usmial sa na mňa a vyšli sme z nemocnice. Na parkovisku stálo celkom dosť áut. No on zastavil pri čiernom BMW.

„To je tvoje?" pozrela som sa na neho neveriacky. „Prečo? Pači sa ti?" uškrnul sa. „Ja len, pracuješ v obchode s potravinami, tak ako si môžeš dovoliť takéto auto?" otvoril mi dvere spolujazdca a nič mi na to nepovedal.

-

Cesta ubehla celkom rýchlo. Changbin zastavil pred veľkou čiernou bránou. Tá sa otvorila, čo mi umožnilo vidieť veľkú čiernu vilu. Je, nádherná.

Vystúpili sme z auta a prešli k dverám. „Vítaj doma Eunji." Uškrnul sa. Ukázal mi celý dom, každú jednu časť, až na jednu. Tam vraj pôjdem až po svadbe. Určite tam je niečo, čo nemôžem vedieť a to preto má ta miestnosť priťahuje ešte viac.

Ale, ako to, že má tak veľký luxusný dom, keď pracuje v obchode s potravinami? 

-

Čas ubehol dosť rýchlo. Dnes je posledný deň školy a začínajú nám prázdniny. Som u Changbina asi tri týždne a už som si ako tak zvykla. Nemôžem sa popravde sťažovať. Mám všetko, doslova. Changbin si ma v škole vôbec nevšíma a doma má vždy vraj nejakú prácu. Moji rodičia nám chceli pripraviť celú svadbu, ale našťastie ich Changbin presvedčil, že si to spravíme sami. Keď už to ma byť osudový deň môjho života, nech je aspoň podľa mňa.

Tak nejak som sa zmierala s tým, čo ma v mojom živote čaká. Aj keď stále neviem dôvod, prečo mi toto moji rodičia spravili. Podľa všetkého, už Changbin do školy chodiť nebude, ja vraj áno. Aj keď si myslím, že by ma najradšej nechal doma, lenže mi zostáva už iba posledný rok a zbytočne rušiť štúdium nemá zmysel.

„Eunji!?" ozval sa Changbinov hlas.

„Áno?!" skríkla som späť.

Nikto sa ďalej neozval. Toto nenavadím. Chcela by som povedať, že sa cítim ako doma, ale toto som asi nikdy nezažila, keďže ma rodičia nevychovávali, a keď mohli, vyhodili ma doslova z domu.

Postavila som sa a otvorila som dvere. „Čo je?!" skríkla som.

Zas nič.

„To si robí srandu." Zamumlala som. Začala som kráčať smerom dolu.

„Kričala som čo chceš Changbin, tak prečo mi to nezakričíš späť a necháš ma zbytočne sa trepať dole scho-" zostala som stáť. „-mi"

V obývačke stál riaditeľ školy, teda Changbinov otec. Changbin sa na mňa prísne pozrel. „Som rád, že si sa postavila a prišla sem dolu." Sarkasticky sa na mňa usmial. No dobre, asi beriem späť, že mi to tu ani tak nevadí. Sarkastický úsmev som mu vrátila. „Čo sa deje?" „Nevieš ani pozdraviť Eunji?! Sedí tu môj otec, ktorého poznáš." Prísne sa na mňa pozrel. „Pardon. Dobrý deň pán riaditeľ." Usmiala som sa na neho. „Och zlatko, nevolaj ma pán riaditeľ. O necelý mesiac budeš žena môjho syna. Môžeš ma volať Jung-sik." úsmev mi obetoval. „Dobre." Poklonila som sa.

„No takže. Svadba bude v tom zámku, ktorý Eunji vybrala. Potrebujem od teba aby si tam zavolal a vysvetlil im, že ma nezaujíma, že tam 11 Augusta už niečo majú. 11 Augusta tam budú mať moje meno." Prísne povedal.